Tehuľka Andrea v 30. týždni: HELLP syndróm alebo pokazený žalúdok?

Týždeň sa ešte ani poriadne nezačal a ja som sa uprostred noci zobudila na akýsi divný pocit v bruchu. Nevedela som presne identifikovať, čo sa deje, no spať som už nemohla. Mrvila som sa a čakala, čo sa z toho vykľuje. Nad ránom ma celkom slušne prehnalo, z čoho som si však ťažkú hlavu nerobila. No po chvíli mi začalo byť akosi čudne od žalúdka. Ešte som sa naraňajkovala (vrátane rannej dávky magnézia a vitamínov), odniesla Tomáška do škôlky a zbehla do obchodu.

Tam som už len horko-ťažko pregĺgala hrču hustých slín a hľadala miesto, kde si môžem sadnúť. Ani neviem, ako som došla domov. Po chvíli skončili raňajky v záchode. Spravila som si čaj, no len čo som vypila jeden glg, dostala som strašné kŕče v žalúdku a čaj putoval za raňajkami. Takto to bolo so všetkým, čo som sa snažila do seba dostať.

Zašla som teda do lekárne, kde mi odporučili iba medovkový čaj. Keďže pôsobí upokojujúco, dúfala som, že zaberie. Bohužiaľ… Aj ten skončil v záchode. Najhoršie bolo, že z každého vypitého glgu som vyvracala asi trojnásobok. Horko-ťažko som sa dočkala chvíle, keď sa Paľo vrátil zo Šíravy.

Poobede bolo ešte v škôlke rodičovské združenie, na ktoré som sa tak veľmi tešila. Malo to byť moje prvé rodičovské združenie! Snažila som sa ako-tak oddychovať a občas som skúsila, či si to môj žalúdok náhodou nerozmyslel. No nerozmyslel…

Paľo išiel po Tomáška do škôlky a doniesol ho domov. Potom šiel na rodičovské združenie : -( a ja som ostala s Tomáškom doma. To som už ledva vnímala, čo sa okolo mňa deje. Všetko ma bolelo a bola som neskutočne smädná. Písala som Paľovi, nech príde, lebo mi je už strašne zle. Doletel za chvíľu aj s minerálnou vodou, vraj mi uľaví… no stal sa presný opak. Bolo mi z tých bubliniek ešte horšie a povedala som si, že už ani nejdem skúšať niečo piť, keď sa čoraz viac a viac odvodňujem.

Rozhodla som sa ísť na pohotovosť. Nie na gynekologickú, ale na normálnu – pre dospelých. Lekár len pokrčil plecami, že on mi nemá ako pomôcť a musím predsa len na tú gynekológiu ísť… Prevrátila som očami, lebo som si spomenula na svoju „úžasnú“ skúsenosť, zobrala som si papierik a odišla.

Na pohotovosti mala, našťastie, službu moja obľúbená lekárka. Pri nej som rodila Tomáška a bola som naozaj spokojná s jej prístupom. Ani teraz ma nesklamala. Spravila kompletné vyšetrenia (odber krvi, CTG, sono krčka a skontrolovala aj Lucinku a prietoky). Zmerali mi teplotu, ktorú som mala mierne zvýšenú (37,7°C), pichli injekciu proti vracaniu a napojili na infúziu. Celkovo mi do polnoci tiekli tri infúzie (magnézium kvôli tvrdnutiu bruška, niečo proti vracaniu a posledná na zavodnenie – teda ak si dobre pamätám).

Paľovi som už len zavolala, nech si vybaví voľno, aby mohol ostať s Tomáškom. Myslela som, že na druhý deň už pôjdem domov. Keď prišli prvé výsledky, prišla za mnou doktorka do izby a hovorila, čo a ako. Vraj existuje syndróm HELLP, ktorý sa vyskytuje v tehotenstve a prejavuje sa hlavne vracaním a zvýšenou teplotou a ak sa u tehuľky potvrdí, je nutné okamžite ukončiť tehotenstvo. Vytreštila som oči a srdce mi skoro vyskočilo z hrudníka. Doktorka však dodala, že sa u mňa nepotvrdil. Fuuuuuuuuuuuuuuuuuu. Tak mi odľahlo ako už dávno nie. Nevedela som si predstaviť, že by som ešte v tú noc mala porodiť.

Potom mi doktorka povedala, že injekcia proti vracaniu by už mala účinkovať a môžem sa skúsiť napiť. Po prvom glgu som síce znovu dostala silné kŕče, no voda ostala v žalúdku… To bol pocit… Najradšej by som vypila naraz aj liter vody, pretože som už bola totálne vysmädnutá, v hlave mi dunelo a ledva som vnímala, čo sa okolo mňa deje, no vedela som, že to nemôžem, pretože by mi bolo opäť zle. Tak som si pochlipkávala po dúškoch. Keď dotiekla posledná infúzia, sestrička mi pichla ešte injekciu na spanie, aby som si trochu oddýchla.

Myslíte, že som zaspala? Kdeže! Veď prečo by som mala spať, keď sa môžem krútiť na posteli a hľadať si polohu na spanie až takmer do rána? Sotva sa mi podarilo zaspať, už pribehli upratovačky a začal sa nový kolotoč. Výmena služieb lekárov a sestričiek a všetko okolo toho. Kto už bol v nemocnici, vie, ako to tam chodí. Dostala som ešte príkaz doniesť prvý moč a spravili mi aj výter z pošvy, aby sa vylúčili iné diagnózy. Prvý moč bol takmer úplne hnedý, čo znamenalo, že som bola naozaj dehydrovaná. Dostala som dokonca aj raňajky, z ktorých mi síce nebolo najlepšie, ale v porovnaní s predchádzajúcim dňom sa to dalo zniesť.

Po pár hodinách ma začala strašne páliť záha, tak som si bola vypýtať nejakú tabletku. Neisto som sa opýtala, či mi už môžu vybrať z ruky kanylu, lebo ma to dosť bolí a že okrem tej záhy sa už cítim dobre, a tak infúziu už nebudem potrebovať. No vraj nie, lebo že sa mi to ešte môže vrátiť.

Ja som ten pocit nemala, naozaj som sa už cítila relatívne dobre a schopná fungovať aj doma. Po tabletke ma aj záha prestala páliť a v izbe som sa začala strašne nudiť. Bola som tam sama, nemala som žiadne veci, pretože Paľo mi ich ešte len doma balil. Aj to mi neskôr doniesol len základné veci a nič na čítanie ani na lúštenie som nemala. Tak som sa nudila ďalej. Občas prišla sestrička popočúvať srdiečko a opýtať sa, ako sa mám.

O tom, že ma na druhý deň pustia, som nepochybovala. Tak som si odpočítavala hodiny, sem-tam som si zdriemla. Večer som, samozrejme, potom nevedela zaspať a znovu som skoro do rána chodila po izbe a rozmýšľala, čo so sebou. Nájsť si polohu na spanie na tých matracoch, ktoré boli tvrdšie ako žinenky, na ktorých sme na základnej škole cvičili gymnastiku, bolo takmer nemožné. Ráno som už netrpezlivo čakala na doktorku, aby mi povedala, že môžem ísť domov. Keď konečne prišla, ostala som sklamaná. Vraj ak sa mi už stav nezhorší, pustia ma najskôr na druhý deň. Skoro som sa rozplakala.

Naozaj som sa už cítila úplne zdravá a veľmi mi bolo smutno za Tomáškom. Keď som telefonovala s Paľom a počula som ho v pozadí, bolo mi veľmi ľúto, že s ním nemôžem byť. Nechcela som, aby prišiel za mnou do nemocnice, lebo som sa bála, že by to potom ťažko znášal, nechcel by odísť a mne by opäť trhalo srdce.

Z výsledkov zistili iba to, že som mala zvýšené CRP a leukocyty. Všetko ostatné som mala v poriadku, a tak konečne uznali, že šlo len o pokazený alebo podráždený žalúdok. V ten deň mi pribudla aj spolubývajúca v 36tt s vysokým krvným tlakom, bielkovinami v moči a so silným opuchom končatín s podozrením na preeklampsiu.

Na Babywebe tiež nájdete:

Krvácanie v tehotenstve a jeho najčastejšie príčiny
Tehotenské otázky zo zákulisia
Komplikácie pri pôrode

Deň mi aspoň rýchlejšie ubehol. Bola to fajn baba, s ktorou sme sa mali stále o čom baviť. Povedala, že asi čakajú chlapčeka, ale vraj jej to doktorka ešte nepotvrdila, lebo malý sa schováva. Po večeri sme si pozreli telku a išli do izby. Vtedy sa mi zdôverila, že ju bolí žalúdok.

Prvé, čo mi napadlo, bolo, že som ju možno nakazila ja. No nebolo to tak. Po pár hodinách začala strašne vracať a zvíjala sa v bolestiach na posteli. Bolo už veľa hodín a aj napriek tomu, že som sa snažila zaspať, nevedela som. Sestrička behala do izby každú chvíľu, merala tlak, ktorý bol stále vysoký a neklesal ani po silných liekoch.

Zobrali jej teda krv a bola takmer jedna hodina ráno, keď jej prišli oznámiť, že má syndróm HELLP a musia jej ukončiť tehotenstvo sekciou. Doteraz mám ten jej vystrašený a ubolený výraz pred očami. Zbalili jej veci a už aj kráčala do pôrodnice. Ráno keď prišla doktorka, aby mi povedala, že už konečne môžem ísť domov, opýtala som sa, či nevie, ako sa má moja spolubývajúca aj jej malý.

Pozrela na mňa tak čudne, vraj ona sa má dobre a jej dcérka tiež. No aké prekvapko! Hlavne, že sú obidve v poriadku a držím im silno palce!

Tak ďalší týždeň za nami. Verím, že už ma tá moja smola opustí a aspoň na chvíľu si budem môcť svoje tehuľkovanie užívať. Veď vonku sa už začala jar a ja sa teším z každého slnečného dňa. Tak držte palce, aby som vám o týždeň písala konečne niečo pozitívne.

Andrea

Andrea je v 30. týždni tehotenstva. Chcete vedieť, čo sa v tomto týždni deje s vaším telom?