Tehuľka LIVE! Táňa (31): Tobi dýcha sám

Malý veľký bojovník

Ahojte všetci, tentoraz sa chcem s vami hneď na úvod podeliť o radostnú správu, keďže tých smutných bolo už dosť. Náš hrdina sa v piatok v noci sám extuboval a od toho momentu dýcha sám bez pľúcnej ventilácie, bez kyslíka. Vzduch mu vháňajú len cez kanylu, aby nezabúdal dýchať. Po 15 dňoch teda dýchame sami.

Tak veľmi nás prekvapil, celý týždeň bol jeho stav nezmenený a stále sa nevedel preklenúť s váhou cez kilo – jeden deň o pár gramov viac, druhý opäť menej. Veľmi sme sa z toho tešili, až sme sa báli, aby sme to nezakríkli… Náš malý veľký bojovníček!

Neuveriteľná sila

Tento týždeň som počula jednu krásnu vetu, ktorá sa mi často pripomína pri vstupe na oddelenie: „Boh nepotrebuje anjelov v nebi, Boh potrebuje anjelov tu na zemi, aby nám menej dokonalým ukázali cestu“.

Je to tak pri pohľade na tie drobné, krehké telíčka, z ktorých vyžaruje neuveriteľná sila a chuť bojovať. Človek si vtedy uvedomí, akými banalitami a nepodstatnými vecami sa v tomto uponáhľanom svete zaoberá. Títo naši bojovníci sú pre mnohých z nás dospelých príkladom.

Čím všetkým si musia prejsť, koľko bolestí si vytrpia, koľko nocí bez objatia a svoj boj nevzdávajú. Svojou silou a bojovnosťou nám každým dňom dokazujú, že slová ako nedá sa, nejde to alebo nedokážem to, neexistujú… Nemožné je len silné slovo používané slabými ľuďmi.

Mliečko strávi len trošku

Minulý týždeň nám pribudla ďalšia diagnóza – krvácanie do mozgu! Vzniklo zrejme v tom čase, ako sa Tobiho stav minulý týždeň zhoršil a tiež podozrenie na zúženú pľúcnicu, čo je tepna vedúca zo srdca do pľúc. Momentálne je úplne nepodstatné, či sa časom ukáže, že prišlo k vážnejšiemu poškodeniu alebo pribudnú zdravotné problémy súvisiace s krvácaním najpodstatnejšie v týchto chvíľach je, aby sa krvnou zrazeninou neupchala žiadna cieva v mozgu a krvná zrazenina sa vstrebala.

Okrem toho je veľmi dôležité, aby sa opäť naštartovalo trávenie a zosilnel tráviaci trakt, pretože Tobi stále trávi mliečko len málo, a preto aj dostáva materské mlieko iba v malých dávkach, aby nedošlo k poškodeniu čriev. Ostatnú výživu dostáva v infúziách.

Moje mliekarne sa našťastie rozbehli na plné obrátky a budík zvoní nekompromisne každé tri hodiny. Mliečka je až-až, denne odsajem 350-500ml a nosím na oddelenie. Keďže drobček dostáva iba minimum, prišlo mi prirodzené dať súhlas s darovaním materského mlieka.

Po vyšetrení mliečka pomôžeme aspoň ostatným maminkám a ich bojovníkom, ktorí nemajú dostatok materského mlieka, pretože umelé mlieko je na také nezrelé žalúdočky ťažké.
Rozdelení, no predsa spolu.

Momentálne fungujeme tak, že ja ostávam cez týždeň v Bratislave a na víkend beriem dievčatá a ideme domov za Patrikom a Chrisom. Jednak som tak bližšie k Tobiaskovi a môžem byť pri ňom takmer celý deň a taktiež cestovanie je momentálne pre nás finančne náročné, keďže teraz potrebujeme každý euráč navyše odložiť na veci pre Tobiho, s ktorými sme nerátali ako napríklad monitor dychu, vysielačky, sterilizátor a taktiež mini oblečko.

Po Chrisovi som všetky mini vecičky venovala maminkám iných nedonoseniatok a najmenšie vecičky, ktoré máme, budú Tobimu dobre možno v štyroch mesiacoch :o)

Prečítajte si tiež:

Keď príde na svet skôr… alebo nedonoseniatka
Ako uchovávať materské mlieko?

Sila lásky

Nedá mi ešte nenapísať pár riadkov, ako toto obdobie prežívajú deti a Patrik a taktiež jedno veľké ĎAKUJEM pre mojich najbližších. Patrik mi je veľkou oporou, vlastne sme si oporou navzájom. Až teraz zisťujem, aká veľká vie byť sila lásky, aké dôležité je vedieť, že náruč plná lásky, nehy a pochopenia je neustále otvorená a kedykoľvek sa môžem schúliť a vyplakať sa a aj bez slov sa vieme pochopiť. Spolu plačeme, spolu sa tešíme, spolu sa pri našom drobčekovi smejeme…

Patrik prežíval tie prvé okamihy asi najsilnejšie z nás. Musel mať o nás oboch nesmierny strach, keď sme boli na operačnej sále. Bol pri mne, keď som sa preberala z anestézii, snažil sa byť silný, s úsmevom mi utieral slzy, držal za ruku a povzbudzoval ma slovami, že všetko bude dobré.

No viem, že sám mal slzy na krajíčku a v srdci bolesť. On prvý videl nášho drobčeka v inkubátore… Až keď sa vrátil od malinkého a ukazoval mi fotky, doľahlo to všetko aj na neho, ja som však nedokázala zdvihnúť ruku a utrieť mu slzy. Všetko som ešte vnímala matne a on bol ten, ktorý sa v tej chvíli sám musel vyrovnávať s danou situáciou…

Po tom všetkom sa musel vrátiť domov k deťom a snažiť sa upokojiť aj ich. Vlastne to bolo pre mňa tiež prekvapením. Keď som nastúpila do nemocnice, bol posledný prázdninový týždeň a ten mali dievčatá stráviť ešte s nami. Patrik bez mihnutia oka zahlásil, že ich k nám vezme, majú byť s nami, tak ak budú chcieť, budú u nás.

On vlastne nemá problém s ničím, čo sa týka detí a mám pocit, že nemá strach zo žiadnej situácie, nič ho neprekvapí a s dievčatami si rozumie perfektne. A to, že boli všetci spokojní, som videla pri každej návšteve. Za to mu patrí môj veľký obdiv a vďaka som šťastná, že som „Labajka“:o))

Tobi dýcha sám – pozri si video tu alebo klikni na obrázok

Zverujem sa písmenkám

Christopher je ešte maličký, aby vedel, čo všetko sa vlastne udialo. Určite sa však cíti alebo možno to iba ja tak cítim, že je teraz tak trochu odstrčený a toho sa trošku obávam. Ako zareaguje, keď prídem aj s novým bábätkom? Snažím sa mu preto ukazovať fotky a videa a rozprávať sa s ním o bábätku.

Dievčatá už vnímajú túto situáciu úplne inak a každá po svojom, keďže sú každá inej povahy. Snažím sa s nimi veľa rozprávať a odpovedať na otázky, aj keď im nemôžem povedať úplne všetko, respektíve podať im to trošku inak a hlavne podporiť v nich vieru, že to všetci spolu zvládneme.

Lucka sa rada vyrozpráva, má plno otázok, ale taktiež je veľmi citlivá. Akosi prirodzene dokáže vycítiť, kedy pred nimi schovávam slzy a vyhľadáva moju spoločnosť. Vtedy príde za mnou, objíme ma a spolu si poplačeme, aj bez slov vieme, prečo. Potom si navzájom utrieme slzy, usmejeme sa a povieme si, všetko bude dobré a je nám lepšie.

Sany je taký malý introvert a to, žiaľ, zdedila po mne. Keď ju niečo trápi, uzavrie sa do seba a vtedy akoby nevnímala okolitý svet, nevie sa tak vyrozprávať alebo vyplakať ako Lucka, dusí všetko v sebe, človek ju musí doslovne vyprovokovať, aby všetky tie pocity dostala zo seba.

Ja som v tomto rovnaká a viac zo seba a zo svojich pocitov dokážem vložiť do písmenok ako do slov. Snažím sa preto aj Sany viesť k tomu, aby svoje pocity skúšala vložiť na papier, či už vo forme písmenok alebo kresieb a niekedy som sama prekvapená… Sú to práve deti, ktoré nás učia smiať sa cez slzy, tešiť sa, aj keď srdce krváca. vidieť svet farebne i keď sa nám v tej chvíli nezdá…

Čítajte aj:

Svokra, švagriná a tie druhé „matky“ – požehnanie alebo problém?
Mýty o mlieku

Ďakujem!

Veľká vďaka patrí aj mojej babke a tete, ktoré si dievčatá tiež na pár dní vzali a venovali sa im a taktiež musím poďakovať aj mojej úžasnej svokre vďaka, ktorej mali spokojné brušká :o) a ktorá sa venuje Chrisíkovi, keď je Patrik v práci, alebo s nami v Bratislave.

Mnoho mladých ľudí sa neustále sťažuje na svoje svokry, ja mám to šťastie, že mám skvelú svokru a nemôžem povedať jedno krivé slovo iba jedno krátke a výstižné – Ďakujem…

V neposlednom rade venujem jedno veľké ďakujem mojim rodičom, ktorí sú síce ďaleko, keďže žijú v zahraničí, ale v týchto chvíľach cítim ich blízkosť. Viem, že na nás myslia a sú nám oporou…
Rozlúčila by som sa dnes vetou: „Aj vo chvíľach nešťastia a smútku dokáže byť človek aspoň kúsok šťastný a cítiť pokoj na duši, keď má pri sebe tých správnych ľudí a cíti ich oporu.“

Táňa