Tehuľka LIVE! Táňa (34): Tobi, šup-šup o poschodie vyššie

Kočovník a samota

Ahojte všetci moji milí, ktorí sledujete náš príbeh a držíte nám palce. Viem, že vás nie je málo. Som vám vďačná za každé jedno povzbudenie. Práve dnes ma začala chytať tetka depka :o) a akosi mám pocit, že sa mi pomaly začínajú vybíjať baterky, a to aj napriek tomu, že tento týždeň až na jeden ťažký deň sme spoločne s Tobiaskom prežívali nádherné chvíľky.

Sama tomu občas nechápem, ale mám pocit, že v tých vypätých a najťažších chvíľach dokážem byť oveľa, oveľa sinejšia a plná energie ako vo chvíľach, keď je najhoršie za nami. Neviem, či mi rozumiete a či to píšem správne, no takto to cítim. Momentálne sa cítim byť totálne prázdna. Pripadám si ako taký kočovník, na dva dni prídem domov a potom opäť s taškami preč, a to navyše sama – bez detí a bez manžela.

Hoci to možno teraz vyznie sebecky a možno si niekto pomyslí, veď ideš za synom, ktorý ťa potrebuje, no najmä po večeroch cítim taký zvláštny pocit samoty. Mám štyri deti, manžela, rodinu a ja som sama… Neviem to asi správne vyjadriť, no viem, že ak sa trošku vyplačem, vyplavím zo seba tie zlé pocity a myšlienky, dobijem opäť baterky a bude dobre… Snáď už čoskoro budeme všetci spolu ako kompletná rodina šťastná a veselá. Už sa na to veľmi teším.

Ďakujem a obdivujem vás

Ďakujem všetkým zlatým kočkám a maminkám, ktoré mi dnes dodali opäť energiu. Stačilo otvoriť dve nemenované, ale moje obľúbené stránky, popísať pár písmeniek s maminkami s podobnými problémami, pocitmi a myšlienkami. S maminkami s podobnými osudmi, ale aj s maminkami, ktoré majú oveľa väčšie problémy a oveľa ťažšie osudy.

No a práve vtedy si poviem: „Čo blázniš, veď sa nemáš najhoršie. Sú rodiny, ktoré sú na tom omnoho horšie, alebo prežívajú ťažšie chvíle ako ja a pritom sú to neuveriteľne silné ženy a majú ešte silu povzbudzovať a rozdávať energiu“ „ŽIENKY“ moje máte môj obdiv a ďakujem, že vás mám..“

Za dobrou správou prišla zlá

Vráťme sa však k nášmu milovanému Tobiaskovi. Ako som už spomenula uplynulý týždeň, sme až na jeden ťažší deň prežili s Tobim nezameniteľné chvíľky.

Operácia hlávky nás zatiaľ úspešne obchádza, no neminula operácia očiek. Rapídny rast hlávky sa zastavil, síce komory sú rozšírené, ale liquor sa abnormálne nehromadí, takže zatiaľ nie je nutná ďalšia punkcia a tým ani zákrok. Verím tomu, že sa to zastavilo a upravilo, už ani nie je taký veľký rozdiel medzi tvárovou a hlavovou časťou, mám teda pocit, že hlávka rastie, ako má.

Dlho sme sa však netešili, oznámili nám, že očné vyšetrenie nedopadlo najlepšie pre drobčeka. Na očnom pozadí boli dosť veľké zmeny, za čo môžu tri faktory – po prvé to, že je Tobiasko extrémne nedonosené mimčo, po druhé je to kyslík, ktorý bol pre drobca nevyhnutný na prežitie, ale na druhej strane práve kyslík negatívne vplýva na očká, respektíve sietnicu, no a po tretie k tomu dopomohlo aj krvácanie do mozgu.

Prečítajte si tiež:

Dojčenie je radosť, nenechajte sa odradiť
Prvý rok života, rok najbúrlivejších zmien

Obrovský strach

Prevoz na Kramáre plánovali o týždeň, no hneď na druhy deň ma prekvapili oznamom, že Tobiáska prevážajú na ďalší deň a následne ho aj operujú. To vám bola rýchlosť, pocítila som zrazu obrovský strach. Hoci som sa snažila predchádzajúce dni pripraviť sa na možnosť operácie, na také čosi sa asi žiadna mamina nepripraví a ten obrovský strach v nás drieme neustále.

V stredu ráno teda Tobiaska previezli na Kramáre a vo štvrtok ráno ho operovali. Mohla som prísť za malinkým ešte o siedmej ráno a mohla som ho tiež sprevádzať až pred operačné sálu, dokonca sa krásne usmieval i pred operačnou sálou, až sa smiali aj sestričky, že ešte nevie, čo ho čaká…

Dvere sály sa zatvárali o 7.30 a ja som ostala bezmocne stáť na chodbe so slzami v očiach a s tichou prosbou, nech všetko dobre dopadne. Práve ten pocit bezmocnosti, kedy by ste najradšej použili čarovný gombík…

Zástava srdiečka!

Hoci je práve tento typ zákroku, dá sa povedať bežný pre nedonosené bábätka narodené pod 32. týždňom, strachu sa rozkázať nedá. Predstava, že to malilinké slabučké telíčko musia uviesť do narkózy a ono musí zabojovať, ako vie…. To asi prežíva rovnako každý milujúci rodič.

Celý zákrok trval nekonečné 2,5 hodiny, kým Tobiaska priviezli späť na izbu. Veľmi som sa bála, že to drobček nezvládne s dýchaním, a keď som videla ako odchádzajú po neho a nesú kyslíkovú bombu, zmierila som sa s tým, že sa mi vráti opäť na ventilácii.

Aleeee Tobinko ako správny chlap zabojoval. Kyslík síce potreboval a potrebuje ho dodnes, ale stačí, keď mu prúdi v jeho domčeku a udýcha si to sám. Pol hodinu po príchode na izbu, mi ale nahnal strach. Ako som mu tak čítala rozprávkovú knižku, zrazu začali pískať prístroje.

Tobiasko mal zástavu srdiečka, v sekunde boli pri ňom sestričky. Trvalo to len pár sekúnd, ale pre mňa to bolo ako večnosť. Nevládala som sa ani pohnúť, bála som sa aj nadýchnuť, len som s bolesťou v srdci sledovala ten drobnučký hrudníček… Ten strašný pocit bezmocnosti sa nedá ani popísať.. Môj chlapček však opäť zabojoval a opäť ukázal, aký je silný…

Beťár si vraj pýtal kofeín

Pani doktorka potom povedala, že malý vie najlepšie, čo potrebuje, a týmto si iba vypýtal svoju dávku kofeínu, ktorý dostáva každý deň. Pred operáciou ho však nedostal.

Mňa potom poslali preč, vraj aby som si oddýchla. No oddychuj, keď máš pred očami stále ten istý obraz…. Do hodiny som preto bola späť pri mojom žabiatku a sľúbila som mu, že až do večera budem pri ňom. Vraj sa to medzitým opakovalo, a tak musel dostať kofeín priamo do žily… Potom už bolo dobre, drobček spinkal celý deň, čo je dobré. Očká mal opuchnuté ale pôsobil spokojne a občas sa aj pousmial. Ja som sedela pri ňom až do večera a čítala knižky, keďže papať dostal prvýkrát až o siedmej, iba som si ho prebaľovala.

Čítajte aj:

• Keď pri pôrode ide o život
• Keď dieťa musí do nemocnice

Materský inštinkt nepustí

No a práve toto bolo príjemným prekvapením na Kramároch. Od samého začiatku sa tam cítim ako doma. Sestričky sú neuveriteľne milé k bábätkám aj k mamičkám a veľmi sa mi páči prístup ako jedna povedala: „Mama predsa neublíži“.

Hneď pri prvom prebaľovaní sa ma spýtali, či som pripravená sa zapojiť do starostlivosti o drobčeka. No jasné, že sa neviem dočkať chvíle, keď si ho budem môcť sama nakŕmiť alebo prebaliť. Je to však moje štvrté dieťa a mám už aj skúsenosť so starostlivosťou o nedonoseniatko, mnoho vecí si pamätám od Chrisíka a tiež nemám strach, že by som drobčekovi ublížila.

No verím a viem, že pre maminku, ktorá nemá skúsenosť s tak malinkými bábätkami a vidí po prvý raz takého drobčeka, to musí byť ťažké. Pamätám sa, aký som mala strach, dotknúť sa Chrisa. Vtedy som sa nesmierne bála toho momentu, keď si ho budem musieť vybrať s inkubátora, preniesť, prebaliť… Ale materský inštinkt jednoducho nepustí a po prvom prebalení strach okamžite pominul.

Tobinko náš má 5. týždňov – pozri si video z Kramárov – klikni sem alebo na fotku

Spoločné chvíle

Za Tobiaskom som teraz mohla prísť kedykoľvek cez deň. Mohla som si ho prebaliť, nakrémikovať mu telíčko, keďže ho má veľmi vysušené, zohriať mliečko zmiešať v ňom potrebné lieky, nakŕmiť ho cez sondu a nechať ho odgrgnúť, pritom ležal na mojej ruke ako také malé spokojné mačiatko. Jednoducho sme si užili spoločné chvíle a dotyky. Konečne som sa cítila ako jeho mamina, ako súčasť tímu, ktorý sa o neho stará a nie len ako ustráchaná matka bezradne stojaca obďaleč …

Tobi má byť opäť prevezený na Antolskú a ja dúfam, že ak sa už nič neskomplikuje, onedlho nás premiestnia z JIRS na šieste poschodie k „veľkáčom“. Tam už budem môcť prevziať túto starostlivosť opäť do svojich rúk:). Na oddelení JIRS to nie je možné.

Takže chlapček môj pekne len priberaj, nech sme čím skôr o poschodie vyššie a potom šup šup domov