Tehuľka LIVE! Táňa (43): Nemocničné zamyslenia a vianoční škriatkovia

Okamihy

Bolesť má zvláštnu moc, o ktorú nemá nik záujem – stále vie bolieť… Niektoré maminy sa v tichosti vytratili z izieb, kde tíško oddychujú ich ratolesti a v duchu pokojnej chvíľky si pri kávičke odovzdávajú svoje skúsenosti, boliestky ale aj radosti ich všedných dní. V ich očiach sa mihá bolesť popretkávaná láskou, nehou a hrdosťou.

Dvaja drobci, ktorým sa nechce spinkať veselo štebocú pri rozsvietenom vianočnom stromčeku. Jednému zbojníkovi sa podarilo utiecť mamine z izby a s nezbedným úsmevom i radosťou v očiach – „čo sa mu zas podarilo“, sa víťazoslávne vybral štvornožky na prieskum oddelením.

Prečítajte si aj:

Cisársky rez nie je prekážkou pri dojčení
Neonatológia – starostlivosť o najmenších

Spomienky

V spomienkach sa vraciam 17 rokov dozadu. Snažím sa vnímať tú nemocničnú atmosféru z pohľadu vtedy mladej dievčiny končiacej svoju vysnívanú školu, plná elánu a radosti, odhodlaná vrhnúť sa do víru života…

Áno paradoxom je, že práve z tohto oddelenia, s týmito diagnózami som takmer pred 17-timi rokmi odchádzala s rozhodnutím, že s mojím vysnívaným povolaním sa rozlúčim, a to aj napriek tomu, že od malička bola moja jediná túžba stať sa zdravotnou sestrou.

Až časom som pochopila, kde je môj problém a s tým mám v podstate problém doteraz – od určitých vecí sa jednoducho nedokážem odosobniť. V tom čase som nedokázala brať ľudí a už vôbec nie deti iba ako pacientov a tým trpela moja duša. Nikdy nezabudnem na slová našej pani profesorky, s ktorou sme sa nemali práve v láske a možno práve preto mám v pamäti jej slová: „Vy by ste bola dobrá vo svojom obore, ale nerobte to, zničíte sa“.

A tak aj bolo, skúsenosť na tomto oddelení, s diagnózou hydrocephal a dvoma detičkami, ktoré ostali malými anjelikmi medzi miliónmi hviezd na nebi, ma utvrdilo v mojom rozhodnutí.

Po rokoch prišli len farby

Snažím sa vybaviť si oddelenie v tých rokoch. Čo všetko sa tu zmenilo? Takmer nič, iba pochmúrne steny dostali farbu a veselosť vďaka rozkošným maľbám a izby sú rozžiarené farebným nábytkom, ktorý aspoň kúskom dáva pocit tepla domova. Postieľky však ostali tie isté kovové, miestami ošúchané a rovnako vŕzgajúce, poznačené časom. A práve v tej istej kovovej postieľke tíško sníva svoje sny môj synček.

Je to osud alebo odplata za vtedajšie prvé zlyhanie alebo akási forma trestu za uplynulé roky alebo…ALEBO ostáva nemo visieť v priestore. NIE, je to dar – môj synček – náš chlapček so všetkým, čo mu bolo dané do vienka.

Čítajte aj:

Spánok cez deň a v noci
Ako pomôže laktačná poradkyňa?

Po druhej operácii

Snáď každý z nás si aspoň raz v živote povie: „Tak toto sa mne stať určite nemôže“. A hľa omyl. Môže, veľmi jednoducho a prirodzene, ako život plynie a zrazu je všetko inak, posúvajú sa priority, odsúvajú sa sny, stavajú sa ciele. Jedno však ostáva nezmenené – láska. Človek mieni, no život mení.

V tejto chvíli má už Tobiasko za sebou druhú operáciu. Rozhodli sa pre ňu náhle v piatok. Na operačnú sálu som ho odniesla o 18.30 a späť sa mi vrátil o 20.30. Tentoraz nemal žiadne problémy a ani komplikácie, tak sa mohol vrátiť do môjho náručia. Bol taký ubolený a z neprítomných očí akoby mu kričalo: „Čo sa to so mnou deje“.

Hlások mal zachrípnutý od intubácie, ale plačkal tak žalostne, až mi to srdce trhalo. Celú noc som ho hladila po hlávke alebo držala za rúčku, keď cítil, že sa vzďaľujem prebral sa. Na jeho drobnom telíčku je presne vidieť kadiaľ katéter vedie od hlávky cez hrudníček až po bruško, tam je aj ďalšia jazva a v tých miestach sa bude shunt predlžovať, ako bude drobec rásť.

Malí vianoční škriatkovia

Ráno už bolo lepšie. Konečne sa prisal na prsník a schuti napapal. Som šťastná, že všetko prebehlo tak hladko a bez komplikácií a Tobík rovnako rýchlo zabudne na bolesť, ktorú musel podstúpiť.

Pred operáciou si stihol užiť aj svojho prvého Mikuláša. Najskôr nás dobrovoľníci prekvapili a prezlečení za Mikuláša, čerta, anjela, šaša, pipi dlhú pančuchu a iné rozprávkové bytosti s harmonikou v rukách a koledami na perách obšťastňovali všetky choré dietky.

Deťom žiaril úsmev na tvári, mamám sa leskli slzy v očiach. Ráno pred vizitou sme poobliekali drobcov do červeného oblečka a s mikulášskymi čiapkami vyzerali ako rozkošní, malí vianoční škriatkovia, ba dokonca naše skvelé sestričky sa prezliekli za Mikuláša, čerta a anjela, rozdávali cukríky a úsmevy a aspoň nachvíľku sme aj my pocítili tú magickú atmosféru blížiacich sa sviatkov.
Smiech je predsa najlepší liek :o)

S pozdravom Táňa