Viktória: Reštart

Foto: Sladina Národová, www.inafoto.sk

Možno by som začala sebou. Aj keď odkedy som sa zadívala na svoju spiacu dcéru vo svojom náručí, viem, že ja už nie som viac dôležitá. Respektíve už vždy tu bude pre mňa niekto, komu dám prednosť.

Po pôrode sa fyzicky zatiaľ pomerne dobre spamätávam. Keďže som rodila vaginálne a nemala som takmer žiadne zranenia, celkom rýchlo som dokázala fungovať skoro normálne. Strata brucha je príjemná, uvedomovala som si to hlavne pri zohýbaní. Tiež som však cítila, že zmena ťažiska a váhy v zásade z minúty na minútu je obrovská záťaž. Svaly na bruchu sú úplne slabé, takže chodiť či sedieť vzpriamene je skoro ako návšteva posilňovne.

Rovnako chrbát, hodnú chvíľu som ešte mala tehotenský krok a prehýbala som sa v krížoch. Prispievajú k tomu aj ťažké prsia plné mlieka a aj čudesné polohy, ktoré zaujímam pri dojčení.

Psychicky je to tiež zaujímavé. Cítim sa znova sama sebou, akoby som sa vyliečila z predchádzajúceho stavu (tak preto sa tehotenstvo nazýva aj „druhým stavom“). No nie som úplne tá istá. Napriek nedostatku spánku som väčšinou nemiestne šťastná, akurát ma každú chvíľu niečo dojme. Z tehotenstva mi však zostala „demencia“. Stále zabúdam. Môže to však byť aj tým spánkom… 😉

A ešte jedna poznámka k pôrodu. Ľahké to nebolo, najmä záver bol už dosť drsný a viem, že som už mala aj rôzne zvukové prejavy. Chvíľu som si dokonca myslela, že to nezvládnem. Na ďalší deň som na chodbe v pôrodnici stretla mamičku, ktorá rodila v ten istý deň ako ja. Prihovorila sa malej s tým, že: „Ale si maminku včera potrápila, čo?“ A ja som jej oponovala, že veď vôbec nie. 😉 Musela som sa poriadne zamyslieť, aby som si vybavila, že to naozaj nebolo jednoduché. No príroda to zariadila tak, že si tú bolesť absolútne nedokážem vybaviť.

S malou je to asi ako s inými deťmi. Teda potrebuje hlavne jesť, prebaliť a spať. V rôznom poradí a v rôznych časoch. 😉 Starostlivosť o ňu mi zaberá takmer všetok čas, aj písanie tohto článku ide na úkor spánku. No zatiaľ to zvládam. Teda zvládame. Manžel je s nami doma a výdatne pomáha. Spoločne sa učíme, čo a ako. Ako prebaľovať, ako baliť naširoko (na odporúčanie lekára), ako kúpať, ako spoločne spať, ako ju pomaličky trénovať, ako dostať kočiarik von a dnu, ako dostať malú do kočiarika, ako dlho sa prechádzať a kedy, ako čistiť pupček a tisíc iných drobností. Ja teda najviac ešte riešim dojčenie. Ako správne prikladať, ako dlho dojčiť z ktorého prsníka a podobne. Plus je dôležité nerobiť niektoré úkony neuvážene, ale s trpezlivosťou a rozvážne. Júlia to tiež potom berie lepšie.

Čítajte tiež:

• Ako podporiť nástup laktácie
• Čo urobí pôrod s mojím telom?
• Ako sa zbaviť nepríjemného zápalu prsníka? Poradíme vám!

Mám pocit, že v pôrodnici to bolo trošku jednoduchšie. Mala som tam pocit takého zázemia alebo istoty, že ak by niečo nebolo v poriadku, tak ma (nás) niekto zachráni. Doma sa musím najviac spoliehať na svoj úsudok a to je niekedy poriadne ťažké. Kamarátke (tiež v podstate čerstvej mamičke) som napísala, že zrejme si nikdy nebudeme na 100 percent isté, či to robíme správne. Pochybujem však väčšinou iba vo vypätých situáciách – keď dlho nechce zaspať, stále sa chce dojčiť a ja mám pocit, že už nie je čo, bradavky ma už hrozne bolia a cítim sa v koncoch. Už mi párkrát aj vyhŕkli slzy a malú som objímala o čosi silnejšie.

Akékoľvek sú však chvíle, nevymenila by som ju za nič na svete. 🙂 Keď spí a robí rôzne grimasy, keď sa nevedomky usmeje, keď špúli pusu po tom, ako dopila mliečko, keď začne cikať práve keď jej odstránim špinavú plienku a mokré je úplne všetko…