Viktória: Vitaj, Júlia :-)

Foto: Sladina Národová, www.inafoto.sk

Tak začnem asi po poriadku. V pondelok som začala so snahou o spustenie pôrodu. Nič extra, akurát som všetko ochucovala škoricou a večer som si dala silný zázvorový čaj s klinčekmi a so škoricou. O druhej v noci mi odtiekla plodová voda. Vystrelila som z postele ako uštipnutá s myšlienkou na čisté obliečky. Na toalete som zmätene sedela a snažila sa vstrebať fakt, že je to tu. Kontrakcie som zatiaľ nemala, tak som skúmala farbu vody, či je v poriadku. Nedokázala som to celkom určiť, ale manžel sa už zobudil, tak sme sa vychystali a o šiestej sme dorazili do Břeclavi.

V pôrodnici ma hneď prijali, aj keď som bola otvorená len na 1 centimeter. Sťahy som už cítila približne každých 5-7 minút. Urobili mi monitor, vyšetrenie a malú na ultrazvuku odhadli na 3 600g. Dostali sme s manželom vlastnú pôrodnú sálu a radu, že teraz je to na nás. Skúšala som teda rôzne veci – fitloptu, chôdzu, ležanie na posteli, opieranie sa v stoji. Bolesti som cítila hlavne v podbruší a krížoch. Veľmi mi pomáhal manžel, ktorý ma počas kontrakcií masíroval, prikladal mi suché teplo a povzbudzoval ma.

Už vopred som bola rozhodnutá pre klystír. Keď som bola otvorená na 3 cm, usúdili, že je správny čas. Nebolo to vôbec nepríjemné a sťahy sa potom zintenzívnili. Nasledoval trochu dlhy monitor, lebo nevedeli zachytiť ozvy malej. Bola to skôr technická chyba ako čokoľvek iné, lebo potom boli všetky merania v poriadku až kým neuzrela svetlo sveta. Keď bol systém uspokojený, mohla som ísť relaxovať do vane. To bolo najlepších 45 minúť pôrodu. Kontrakcie, ktoré už boli dosť silné, som dokázala dobre predýchať a medzi nimi sa úplne uvoľniť. Myslím si, že ak by som mohla byť vo vani až do konca, pôrod by bol aspoň o hodinu rýchlejší.

Aj tak netrval dlho. Z vane som vyšla medzi dvanástou-pol jednou (čas mam skreslený) a už som bola otvorená na 8 cm. Pôrodná asistentka sa stavila s lekárkou, že do pol druhej je malá vonku. Nakoniec sa narodila 16. 2. 2016 o 14.30. Záverečná fáza pôrodu bola veľmi živočíšna. Snažila som sa chodiť, ale kontrakcie ma dostávali do drepu a až na kolená. Do poslednej chvíle pred tlačením som potom visela na rebrine. Napriek tomu, že som bola úplne otvorená, necítila som žiadne nutkanie tlačiť. Lekárom sa to už veľmi nezdalo, vraj ani kontrakcie nie sú dosť silné a ani dostatočne časté. Začali spomínať oxytocín a iné veci, ak malú nevytlačím. Zo začiatku som presne nevedela, ako na to, keďže telo mi nehovorilo nič, chcela som len dýchať. Tlačila som teda nesprávne a prasklo mi z toho pár cievok v oku. Po chvíli som však chytila „grif“ a už som cítila, ako dieťa posúvam smerom von.

Čítajte tiež:

• Bonding – láska na prvý dotyk
• Prirodzené polohy a prostredie pri pôrode
• Hypnopôrod je cesta, ako rodiť príjemne

V tejto fáze bola som mnou mladá lekárka, skúsená pôrodná asistentka a manžel. Motali sa okolo aj iní ľudia, ale neviem, čo boli zač a kým ma nechali na pokoji, bolo mi to už jedno. Lekárka a PA boli skvelé. Navrhovali mi rôzne polohy, aby sa mi lepšie tlačilo a zároveň, aby mi vedeli efektívne pomáhať. Manžel bol zasa úžasná opora, neviem, ako by som to celé zvládla bez neho. Myslela som si pôvodne, že vo finále bude „iba stáť pri hlave“ a držať ma za ruku, nakoniec však videl všetko v priamom prenose (teda malú dokonca skôr ako ja. :-))

Neviem už ani, či plakala. Asi áno, museli jej odsať plodovú vodu, ktorej sa nahltala. Chcela som nechať dotepať pupočník aspoň 5 minút, čo neviem, ako sa podarilo. Viem len, že lekárka tvrdila, že už netepe, a pýtali si súhlas na prestrihnutie. Zdalo sa mi to v poriadku, celkovo som bola už trochu mimo. Dostala som aj oxytocín na vylúčenie placenty. Malú mi však hneď dali na brucho a ja som nemohla uveriť, že je tu, že ju už máme. Naša Júlia mala 49 cm, 3 180 g a bola úplne dokonalá.

Vedela by som opísať ešte mnoho momentov, emócií a uvedomení si. Lenže tento článok by potom nemal konca. Pre nás sa totiž začala fascinujúca cesta, z ktorej niet návratu – cesta rodičov.