Zuzana po pôrode: Ako asi vyzerá horor v realite

Foto z ateliéru Ina Foto, www.inafoto.sk

Krásne, prirodzene, bez akýchkoľvek vyvolávačiek či epidurálov. Jediný „zásah“ do pôrodu bolo prepichnutie vaku s plodovou vodou a potom nástrih. Mala som zaplateného vlastného doktora, bol úžasný, pri pôrode mi masíroval hrádzu, takže malá bola vonku na dve zatlačenia. Bolelo to ozaj iba niekoľko hodín, medzi časom, ako mi odtiekla voda a malá zišla dole.

Druhý pôrod bol už poznateľne horší: V pôrodnici som bola vyše 12 hodín; ako druhorodička som asi trochu spanikárila, myslela som si, že tentoraz to pôjde ešte rýchlejšie, a vychystala som sa z domu akosi priskoro. Prišli sme o pol piatej ráno a porodila som až 12 hodín nato. A to tam môj chudák muž celý čas presedel na chodbe.

Pri príchode som bola totiž otvorená iba na tri centimetre a keďže sa môj „stav“ dostatočne rýchlo nehýbal, doktorom sa pravdepodobne zdalo, že to nepôjde bez vyvolávačky. Alebo to už skrátka nechceli riešiť neskôr, a tak mi pichli oxytocín. A okrem toho i ten „neslávne známy“ liek proti bolesti, ktorú som v tom čase ani len nemala a najmä sa ma nikto nepýtal, či vôbec niečo proti bolesti chcem. A tak som rodila ako v takom nejasnom opare, pôrod bol ťažký a veľa si z neho nepamätám. Podľa rozprávania svojho muža viem, že som bolestne kričala z plného hrdla a videl na mne, ako príšerne trpím. No keďže som vlastne nebola pri zmysloch, neuvedomovala som si to a nebola som teda schopná kontrolovať svoje emócie ani sa nijakým spôsobom ovládať.

No a tretí… O tom čítate už niekoľko týždňov… 🙂 Bola som pripravená, že tentoraz rázne odmietnem všetky lieky proti bolesti, respektíve že už dopredu poviem, že NIČ nechcem! No keďže som rodila cisarákom, ani mi len nenapadlo, že okrem lumbálky v sále mi opäť niečo pichnú ešte i neskôr. A, samozrejme, opäť bez opýtania, automaticky, ako všetkým ostatným. Taký „pásový proces“: Brali nás zaradom, ozaj ako kusy mäsa bez vlastného názoru. Ten skutočne nezaujímal nikoho.

Noc na RES-ke bola absolútne príšerná – ak by som si viedla zoznam najhorších nocí v mojom živote, táto by sa určite zaradila ani nie že do top trojky, ale pravdepodobne by poputovala priamo na čelnú pozíciu.

Myslela som si, že sa konečne vyspím, dokonca som sa tešila, že si po prebdenej predchádzajúcej noci trochu oddýchnem. Dokonca som dúfala že prespím nielen celú noc, ale i celý deň, že mi tých 24 hodín na RES-ke ubehne strašne rýchlo a potom už budem môcť fungovať a najmä vidieť svojich malých. Ale…

Ale ma opäť nafetovali!

Cez deň na pooperačnom som ani len oka nezažmúrila. Adrenalín sa zjavne ešte nestihol vyplaviť a najmä ma príšerne bolel chrbát. Bola som asi sanitárovi priťažká (ten bol nižší a pomerne oválny) a keďže som i pomerne dlhá, na posteľ ma preložil ako vrece zemiakov – bola som celá pokrivená a dokrútená. Celý čas ma teda (opäť) príšerne bolel chrbát.

Snažila som sa ako taký kôň, chcela som sa vyrovnať, vytiahnuť sa rukami, no tie bezvládne nohy som nedokázala pohnúť a najmä som sa ani nemohla posadiť či zodvihnúť. (V tomto momente a na tomto mieste musím poznamenať, že jediné, čo na celom pôrode môžem pochváliť, bola skúsená, profesionálna a i keď trochu rezervovaná, no milá pani anestéziologička, ktorá mi lumbálku „namiešala“ ozaj „na mieru“. Nohy som si začala postupne cítiť už asi po hodine a pol a o niečo neskôr som ich už dokázala i zdvíhať a ohýbať. Okrem toho sa mi počas pôrodu ako jediná venovala a odpovedala mi na otázky, čo sa práve v ktorom momente deje. Tú musím ozaj pochváliť a takto virtuálne sa jej i poďakovať za jej prístup a najmä ľudskosť, ktorá, žiaľ, nebola u všetkých doktorov a sestier automatická a bezpodmienečná.)

Na Babywebe tiež nájdete:

• Čaká ma pôrod. Aký bude?
• Bonding – láska na prvý dotyk
• Čo nepatrí k prirodzenému pôrodu?

Na pooperačnom sa nikto o naše pohodlie, pocity či potreby vôbec nezaujímal, ani raz sa nás nikto neprišiel opýtať, ako sa máme, či niečo nepotrebujeme. Jednali s nami ako s kusmi mäsa: Priviezli nás, pohodili na naše bruchá vrecia s pieskom, nič nepovedali, nič nevysvetlili, nechali nás tam bezvládne ležať a keď sme o niečo požiadali alebo sme sa snažili niečo opýtať, vyzerali, akoby sme ich neuveriteľne otravovali a obťažovali, a správali sa k nám ozaj ako k nejakým bezduchým tvorom. Oproti nám – cisaráčkam – boli ešte tri postele pooperačných pacientok a k tým sa veru správali ešte nehumánnejšie. (Ak je to vôbec ešte možné.) Tie boli staršie a snažili sa trochu sťažovať na svoj stav a svoju bolesť, no a sestry na ne vyložene ziapali a správali sa k nim ako k malým imbecilom, hrešili ich a ak sa vôbec obťažovali niečo im povedať, tak iba namosúrene ich smerom poznamenali, že im dávajú infúziou všetko proti bolesti, čo môžu, a nech sú už konečne ticho. Všetky boli absolútne neľudské. Ozaj neuveriteľne katastrofálny prístup!!!! Bola som (a stále ostávam) z toho zhrozená, nechápem, ako môžu také vyhoreté, zahorklé a zatrpknuté ženské pracovať s ľuďmi!!!

No a potom to prišlo – opäť ma nafetovali –, už tuším taká moja nemocenská, respektíve pôrodná klasika.

Na noc mi „šupli“ nejakú injekciu – až po jej aplikácii som zistila, že opäť ide o čosi proti bolesti. A to som žiadnu extra bolesť nemala, len som bola unavená. Skrátka asi chceli mať v noci pokoj, a tak všetkých nadrogovali. Žiaľ, na mňa to zapôsobilo tak, že som mala celú noc totálne halucinácie; miešala sa mi realita so spomienkami, s filmami a knihami ktoré som v poslednom čase čítala (a to som čítala dosť veľa nie príliš príjemných – ba priam až hororových titulov). Mala som pocit, že mi napúcha hrtan a dýchacie cesty a bála som sa, že ak zaspím, zadusím sa. Snažila som sa sestričke povedať o svojich obavách, no i napriek tomu sa na mňa za celú noc prišla pozrieť asi tak dvakrát (a šlo o jednotku INTENZÍVNEJ starostlivosti – čiže tam mal byť niekto prítomný STÁLE!). Celú noc som sa teda z obáv snažila nezatvoriť oči a premáhala som svoju neuveriteľnú únavu, lebo som mala stihomam, že sa počas spánku zadusím. Zaspala som až ráno o piatej, keď konečne prišli sestry do izby a zažali svetlá.