Zuzana po pôrode: Zohyzdenie môjho brucha

Foto z ateliéru Ina Foto, www.inafoto.sk

No nie som vyčerpaná, adrenalín zafungoval naplno. Som vyprázdnená (ako treťorodička som dostala aspoň jednu výhodu – síce príliš nechápem čo to má spoločné s počtom pôrodov –, namiesto klystíru mi iba podali včera večer a dnes ráno po dva glycerínové čapíky), od včera večera som nejedla a presne o polnoci som sa ešte poslednýkrát napila. No našťastie nepociťujem smäd ani hlad, iba nervozitu.

Na zákrok ma volajú už o deviatej. A to som povedala mužovi, že má prísť až na pol desiatu! Očakávala som skôr oneskorenie ako „predčasné konanie“. Takže som zasa o čosi nervóznejšia. Ak sa to vôbec ešte dá…

Prejdem si teda o poschodie vyššie, kde sú operačky. Tam ma privítajú milé sestričky. Oznámim personálu mená chlapcov, aby si ich nepoplietli, pekne uvediem jednotku i dvojku (po tom, ako sa opäť ubezpečím, „v akom poradí budú vychádzať“).

A potom ma už berú do prípravnej izby. Tentoraz mi ani nenatáčajú monitor, len popočúvajú narýchlo odozvy srdiečok. A potom už sa pýtajú, či je otecko prítomný, no otecko je stále ešte iba na ceste, lebo som ani len netušila, že by so mnou eventuálne mohol byť ešte i pred zákrokom. Opäť niečo, čo mi nikto ani nespomenul…

No ide to všetko strašne rýchlo, tú predo mnou už šijú, prichádza vyžiadaná anesteziologička, ktorá mi narýchlo povie, že mi bude dávať lumbálku a bude potrebovať spoluprácu, že mi všetko vysvetlí v sále. A tu už prichádza i môj muž, stačí mi ešte dať pusu a povzbudivo sa na mňa usmiať a už nás oboch obliekajú do mundúrov. On vyzerá sexi – ako z doktorského seriálu, ja vyzerám asi dosť „naprd“ – ešteže sa nevidím, no cítim sa úplne hrozne, keďže ma do „anjelička“ úplne nehanebne oblieka úchylný sanitár.

Jednoducho si zastane predo mňa, bezostyšne na mňa hľadí, prikáže mi vyzliecť sa a celý čas sa na mňa pozerá, akoby som nešla na operáciu, ale predvádzala mu súkromný striptíz. Nuž – ďalší ponižujúci zážitok, ktorý si môžem pripísať do zoznamu…

Keď ma teda tento pán Úchyl „oblečie“, už ma vezú do sály. Tam ma čaká anesteziologička. Sadám si zboku na kozu a ona mi skúma chrbticu. Skonštatuje, že mám skoliózu, takže dúfa, že anestézia vôbec zaberie. Povie mi, ako sa predkloniť, a upozorní ma, že sa nemám myknúť. Som na seba hrdá, lebo mnou ani nehne, cítim mierny tlak, no je to úplne bezproblémovo vydržateľné a znesiteľné, pravdupovediac som sa tohto kroku obávala zbytočne.

Položia ma na kozu. Nohy rozkročené ako pri pôrode, čudujem sa načo vlastne, ale to doktori určite vedia. Ešte všetko cítim, pohybujem prstami na nohách. Myslela som si, že tie mi „odídu“ ako prvé, no ako prvé „tuhne“ brucho. Po chvíli už chlad na ňom cítim menej, i keď prstami hýbem stále. Trochu sa toho desím, lebo už medzi mňa a moje brucho dávajú modrú (či zelenú?) plachtu a natierajú mi brucho nejakou tou hnedou tinktúrou.

Na Babywebe tiež nájdete:

• Ako na to, aby bol partner pri pôrode pomocou, a nie príťažou
• Vaša sušená placenta po pôrode zahojí telo aj dušu

A už režú…

Pravdupovediac sa musím usmievať, lebo všetko cítim, no necítim vlastne nič. Teda – vnímam absolútne, čo robia, cítim ťahy, tlaky, rozťahovanie a svorkovanie brucha, no nebolí to ani zamak. 🙂 Je to pre mňa fascinujúci zážitok, som v takom ľahkom šoku, a to už mi doktorky oznamujú, že mám natočiť hlavu, že sa mi pôjde o chvíľu narýchlo ukázať číslo jeden. A už počujem plač a vidím malú zvráskavenú zaslizenú tváričku. Môj syn. 🙂

A minútu po tom sa situácia zopakuje. Môj druhý syn. Ten menší. Ten neposlušný, ktorý sa odmietol otočiť. Je rovnako krásny – rovnako sivastý a „tukový“. 🙂

Teraz nasleduje zašívanie a moja otázka, či by mi mohli dať placentu. Starú doktorku skoro porazí, tak ju to rozhádže, že mám pocit, že ma ani poriadne nezašije. Začne sa rozčuľovať a viac-menej mi nadávať: „Ide o biologický odpad. Čo by ste ešte nechceli??? Nabudúce si budete chcieť zobrať svoju pečeň alebo slezinu??? Odtiaľto si neodnesiete nič!!!“

„Iba deti a seba“ – dodáva mladšia doktorka s počuteľným úsmevom. A potom nasleduje niekoľkominútové znechutené rozčuľovanie sa tejto Kapacity – kedysi vraj bývalej panej primárky, ktorá hovorí, aké je to všetko odporné a nechutné a akí sú tí ľudia sprostí a zvrátení, že robia takéto veci.

No vidíte, i ja som chcela byť sprostá a zvrátená a otestovať to (povedala som si, „čo ma nezabije, to ma posilní, a ak je akákoľvek možnosť, že by niečo mohlo pomôcť a uľahčiť mi starostlivosť o štyri deti naraz – dám tomu šancu a otestujem to, veď tým neublížim nikomu…“ No skončila som takto – na pranieri. Takže ďalšia ponižujúca story do zbierky. A ešte ich mám v „záhrení“ niekoľko, no pokračovanie zas až nabudúce.

Prajem Vám teda krásny týždeň a ak už to máte pred sebou, držte sa a bite sa o svoje práva!
Z.