Otec pri pôrode – radosť alebo komplikácie?

Skutočne vedecky podložených štúdií, ktoré by na základe početného súboru sledovaných pôrodov podali objektívnu správu a odporúčania, je zúfalý nedostatok. Väčšina názorov sa teda opiera o vlastné jednoduché skúsenosti, ktoré bývajú často ešte podmienené akýmisi módnymi ideologickými názormi.

Muži na ťarchu?

V poslednom období badať istý odklon od pôvodného nadšenia, ktoré vítalo prítomnosť otca v pôrodnej sále ako prevratnú pozitívnu novinku a takmer revolučnú vymoženosť. I takí priekopníci moderného vedenia pôrodu bez násilia, ako je známy a často citovaný Dr. Michel Odent z Pithiviersu pri Paríži, hodnotia prítomnosť otca pri pôrode kriticky.

Odent upozorňuje na snahu všetkých cicavcov o izoláciu počas pôrodu. Ak sa otec správa ako pozorovateľ, môže, paradoxne, priebeh pôrodu sťažiť, o to horšie sa potom vníma jeho funkcia dokumentaristu, kameramana a fotografa. Dr. Odent varuje aj pred príliš uvravenými mužmi, ktorí slovami prejavujú vlastnú úzkosť, ktorú potom prenášajú na svoje okolie. Nevýhodou sú aj muži s vlastníckym správaním, ktorí chcú za každú cenu rodičku držať, masírovať alebo sa s ňou v priebehu pôrodu maznať.

Najdôležitejší je pokoj

Pôrod v prítomnosti otca býva podľa štatistík väčšinou dlhší a bolestnejší. Žena pri pôrode potrebuje byť vo svojom vlastnom svete, kde nemusí hovoriť ani myslieť. Partner sa väčšinou snaží svoju ženu chlácholiť, tým ju vlastne v jej základných živočíšnych funkciách vyrušuje a pôrod tým sťažuje.

Máloktorý muž pochopí, že žena nepotrebuje v priebehu pôrodu stimuláciu, ale skôr pokoj. Tehotenstvo a pôrod často zmenia ženu na úplne iného človeka. Stráca sa mnohé, čo doteraz považovala za dôležité; naopak, prebúdzajú sa skryté, po tisícročia rovnaké praveké inštinkty a živočíšne reakcie. Novopečený otec dieťaťa môže byť touto zmenou prekvapený, niekedy i nepríjemne zaskočený.

Závisť

V celej kultúrnej histórii ľudstva bol pôrod intímnou záležitosťou skúsených ženských pomocníčok, „pôrodných báb“, ktorým sa rodička zverovala do starostlivosti. Teatrálne pôrody kráľovských potomkov za účasti celého dvora boli len akousi výsadou hláv pomazaných a s obyčajnou každodennou pôrodnou praxou nemali nič spoločné. Prítomnosť otca pri pôrode sa prvýkrát objavila v 70. rokoch 20. storočia v USA pod vplyvom niektorých špekulácií psychoanalýzy.

Psychoanalytici hovorili dokonca o akejsi kompenzácii mužskej „závisti“ pôrodu. Porovnávali ju s údajnou „závisťou“ ženy, ktorá mužovi celoživotne závidí jeho penis. V tom období sa začalo veľmi hovoriť aj o ranej vpečaťovacej fáze vývoja dieťaťa, ktoré si prítomnosť otca pri pôrode „pamätá“, čo prispieva k upevneniu väzby otec – dieťa. Netreba dodávať, že túto ranú väzbu na otca sa u človeka nikdy nepodarilo dokázať.

Diktát módy

K nám došla prítomnosť otca pri pôrode v osemdesiatych rokoch ako akási módna vlna. Pôrody takto vedené sa razom považovali za modernú vymoženosť. Psychológovia zdôrazňovali, že to nemusí byť vždy otec novorodeného dieťaťa, ale pri pôrode stačí prítomnosť osoby žene blízkej, slúžiacej ako nejaká psychická opora. V podtexte sa často objavila snaha o akúsi ochranu ženy pred cudzím a často i nepriateľským ovzduším pôrodnej sály a hostiteľským postojom fyzicky a citovo vyčerpaných zdravotníckych pracovníkov.

Strach

Mnohé ženy sa zmietajú medzi dvoma pocitmi: na jednej strane si želajú, aby mali pri pôrode pri sebe niekoho, kto by ich podporil, na druhej strane však chcú zostať samy, prítomnosť blízkej osoby na ne pôsobí rušivo. Majú strach kričať, obávajú sa, že budú vyzerať zbabelo, že ich partner uvidí v nie príliš lichotivej a málo estetickej podobe.

Takisto niektorí muži majú z prítomnosti pri pôrode strach. Cítia sa zle, pripadajú si neobratní, majú pocit neužitočnosti. Navyše niektorí z nich zle znášajú pohľad na krv, v pôrodnej sále kolabujú. Zdravotnícky personál tak stojí pred dvojnásobnou úlohou: úspešne dokončiť pôrod a súčasne resuscitovať otca.

Na Babywebe tiež nájdete:

Otcovia, do pôrodnej sály!
Otec pri pôrode – áno alebo nie?
Dieťa pri pôrode
Aj muži rodia

Trauma

Existujú dokonca správy o tom, že u citlivého alebo psychicky labilného otca môže pôrodný zážitok vyvolať psychickú traumu. Drasticky vnímaná skúsenosť môže v ojedinelých prípadoch vyústiť až do sexuálnej poruchy. Najmä operatívne vykonávané pôrody môžu neškolenému pozorovateľovi pripadať často ako nejaký horor. Odborná literatúra sa zhoduje v názore, že operácia pri pôrode síce nie je dôvodom na vykázanie otca z pôrodnej alebo operačnej sály, ale túto možnosť by mu mali vždy ponúknuť. Rozhodne nie je vhodná prítomnosť otca v prípadoch, keď je rodička v celkovej anestézii a intubovaná za účelom riadeného dýchania.

Som otec

Všetky doteraz uvedené dôvody, samozrejme, neznamenajú, že by sa mala prítomnosť otca pri pôrode úplne zamietať. Niektorí otcovia napriek všetkým pochybnostiam potvrdzujú, že spoločné zážitky pri pôrode prehĺbili vzájomný vzťah medzi partnermi i vzťah otca k dieťaťu. Otec, ktorý sa bezprostredne po pôrode dotýka svojho dieťaťa, prežíva často neopakovateľné okamihy šťastia. Nemáme teraz na mysli teatrálne gestá takzvaných celebrít, ktoré za cvakania spúští fotoaparátov slávnostne prestrihujú pupočnú šnúru. Sú to skôr tí milujúci otcovia, ktorí už počas celého tehotenstva svojej partnerke pomáhajú a prvý krik novorodenca je pre nich slávnostné vyvrcholenie celej tejto starostlivosti a potvrdením toho, že sa konečne stali otcami.

K pôrodu áno či nie?

Dôvody za prítomnosť otca pri pôrode a proti nej sú asi v rovnováhe. Žiadny muž by nemal byť do prítomnosti pri pôrode nútený a rozhodne by nemal podliehať nejakému módnemu diktátu. Každý človek je trochu iný a závisí teda od okolností a osobnostných predpokladov, či bude jeho prítomnosť pri pôrode radostnou udalosťou a prínosom alebo, naopak, traumatickým zážitkom. Všetky tieto okolnosti by mala budúca rodička so svojím partnerom dopredu prebrať a prediskutovať. Jedine obojstranné a dobrovoľné láskyplné angažovanie môže prinášať podporu a prospech pre všetkých zúčastnených: matku, novorodenca, otca i zdravotnícky personál.