Zažila som najhoršie chvíle života!

Minulý týždeň som bola na testoch v 16. týždni tehotenstva – tzv. triple test, kde skúmajú krv na hodnoty choriogonadotropínu, entriolu a alfa-fetoproteínu. Zisťuje sa tak riziko genetických porúch a porúch vývoja nervovej trubice. Testom sa dá napríklad odhaliť riziko Downovho alebo Edwardsovho syndrómu.

Postihnuté dieťa?

S manželom sme optimisti, takže sme si ani na okamih nepripúšťali, že by niečo mohlo byť ináč ako v poriadku. Cez predĺžený víkend sme šli do východných Čiech a užívali si slnečné dni a sami seba.
Pol roka pred otehotnením som jedla kyselinu listovú „po kopách“, nepila som počas tehotenstva alkohol, nefajčila, žijem pomerne zdravo. Prečo by som práve ja mala mať postihnuté dieťa?

Ako ste prežívali tehotenské testy vy? Tiež ste verili, že bude všetko v poriadku? A nechali by ste si postihnuté dieťa? Na vaše názory a príbehy se tešíme na našom fóre.

Bude to v poriadku

Dnes ráno som mala volať pre výsledky do nemocnice. Bola som celkom pokojná, len päť minút pred ôsmou, kedy som mala na kartičke napísané, že mám volať, sa mi začali triasť ruky a trochu aj hlas. Upokojovala som sa, že za chvíľu mi povedia – je to v poriadku a poobede pôjdeme s budúcim ockom na oslavu do cukrárne.

To nemôže byť pravda!

Sestra to zdvihla a ja som jej nadiktovala meno. Chvíľu bolo počuť len šušťanie papierov a potom ticho. „Ja vám predám pána primára,“ ozvala sa zo sluchátka. Keby som chcela písať román, povedala by som, že mi stuhla krv v žilách. Čo sa samozrejme nestalo, len som sa chytila za rastúce bruško a hlavou mi preblesklo: „Dobrý výsledok by mi predsa mohla povedať aj sestra…“
„Pani Repsová, vaše výsledky sú bohužiaľ pozitívne. Riziko je veľmi zvýšené, príďte prosím čo najskôr, dnes alebo zajtra, a vysvetlím vám, čo ďalej,“ povedal primár. Stačila som sa len spýtať, do kedy ordinuje, ale mozog už mi aj tak nefungoval.
Rozplakala som sa, ešte ako som stlačila červené tlačítko na telefóne. To predsa nemôže byť pravda! Veď všetko tak vychádzalo, nič som nezanedbala.

Moje dieťa

Po prvých piatich minútach plaču som sa ale spamätala – to dieťa je vo mne, cítim už, ako ma šteklí v brušku, nemôžem mu ešte viac ubližovať tým, že budem plakať. Manžel Tomáš bol akurát von behať.
Rozhodla som sa, že mu pôjdem oproti. Veľmi som potrebovala objatie a nebyť v tom sama. Prechádzka mi pomohla zrovnať si myšlienky – výsledky sú často falošne pozitívne, veď sa to predsa stalo dvom mojím kamarátkam, prvý test nič neznamená.
Ako som sa tak prechádzala a hladkala som si bruško, v ktorom sa ozýval malý človiečik, postupne som dospela k pevnému rozhodnutiu – to dieťa, nech je akékoľvek, musí žiť, ja predsa nemám právo rozhodovať o tom, kto je kvalitný človek a kto nie. Je to predsa moje dieťa. MOJE DIEŤA!

Najťažšia voľba

Ako veľmi je neľudské robiť tieto genetické testy! Áno, nerodí sa vďaka nim toľko postihnutých detí, ale nútia matku k najťažšej voľbe jej života.
Kým som nebola tehotná, hovorila som si, no čo – tak si potom tí rodičia urobia iné dieťa, veď predsa je to len zárodok, „niečo“ v bruchu. Robiť tieto testy v období, keď už má žena bruško, cíti pohyby, jej okolie už o tehotenstve vie a vlastne už nakupuje výbavu. To predsa nie je humánne alebo áno? Lomcovali so mnou hormóny a už som ani nevedela, či to, čo si myslím, je správne alebo nie. Potom sa za zákrutou vynoril Tomáš. Už asi z diaľky videl, že so mnou nie je niečo v poriadku. Keď pribehol a objal ma, znova mi vytryskli slzy.

Je to zlé

„Čo sa stalo, miláčik?“ pýtal sa, aj keď to už tušil. „Je to zlé, všetko je zlé, musíme do nemocnice,“ vzlykala som.
A tak sme vyrazili. Rýchlo sme sa rozlúčili s príbuznými, u ktorých sme mali byť až do večera, a vyrazili do Prahy. Skoro celú cestu sme mlčali. Čo hovoriť? Nevedeli sme nič, okrem toho, že je to zlé. Podľa primára dosť zlé na to, aby sme museli okamžite prísť.

Odvahu!

Pred bránou nemocnice sa mi podlomili kolená a Tomáš ma musel podoprieť. „Len odvahu, bude to dobré, uvidíš, nemusíš robiť nič, čo nechceš,“ šepkal mi, keď sme klopali na dvere ordinácie. Pán primár si vzal tehotenský preukaz so slovami, že sa na nás pripraví, aby sme chvíľku počkali. Boli sme tam sami na celej chodbe, pripadala som si sama na celom svete, aj keď ma Tomáš držal za ruku. Vo vnútri nás doktor usadil do kresiel a začal najskôr vyplňovať rodinnú anamnézu. Kto má koľko súrodencov, matiek, otcov, tiet a ujov a aké majú choroby.

Tajomstvo chromozómov

Potom nás začal zasväcovať do tajomstva chromozómov a ukazoval, kde sa v našom prípade stala chyba. Chybné delenie chromozómu 21 – Downov syndróm. „Pravdepodobnosť, že ho bude mať vaše dieťa je 1:10, čo je veľmi veľa,“ hovorí a listuje v papieroch. „Ešte nám tu nesedel týždeň tehotenstva, vy ho máte podľa ultrazvuku ináč ako podľa tehotenstva, hovorili vám to?“ pýta sa.
„Áno, hovorili,“ odpoviem a pripravujem sa, ako zase budem počuť, že je bábätko malé. „Vy máte podľa ultrazvuku o dva týždne viac ako podľa menštruácie,“ potvrdzuje si ešte a dáva mi kartičku s popisom amniocentézy, ktorej sa desím ako čert kríža. „Ale nie,“ blesklo mi hlavou, „ja mám predsa o týždeň menej a nie o dva viac!“

Ďalší šok

Lekár sa chvíľu diví a potom sa pozrie do preukazu, naozaj, je to tak. Výsledky sa musia prepočítať. Lekár volá do laboratória, nech to prepočítajú podľa skutočného veku plodu. V úplnom tichu čakáme, kým sa ozve telefón s novými výsledkami. Ale ja už v hlave viem, že to bude v poriadku. Chyba je v lekároch a nie v bábätku!
Po nekonečne dlhých 15 minútach sa konečne ozve zvonenie telefónu. Primár ho berie, zapisuje si čísla a usmieva sa. Je to v poriadku! „Ospravedlňujem sa, poplietla to sestra, len zaskakovala a napísala zlý týždeň tehotenstva…“ lúči sa primár.

Uff!

Balvan, ktorý nám spadol zo srdca, snáď ani netreba popisovať. Pred ordináciou sme sa objali a hovorím: „To snáď nie je možné…“ „U nás je možné všetko,“ sucho podotýka manžel a ideme k autu. Až tam si spomeniem, že by som ich vlastne mohla žalovať.
Za tie hodiny stresu, ktoré sa mohli podpísať na mojom bábätku, za hodiny stresu, ktorý prežila moja mama, ktorej som sa so strašnou správou zverila… „Buď rada, že je to v poriadku, večer ideme oslavovať,“ uzaviera Tomáš a ja dúfam, že toto bol posledný problém, ktoré nám naše milované nenarodené bábätko a naše zdravotníctvo nachystalo.

Ale všetko zlé je na niečo dobré. Aj keď to človek vlastne asi stále vie, ale málokedy si to uvedomuje naplno – jediné, na čom záleží, je zdravie.
A tak večer, keď dávam bielizeň do pračky a ako vždy premýšľam, či modré tričko nezafarbí ružovú blúzku, poviem si: „Možno ju zafarbí. No a čo?!“

Katka

Na Babywebe tiež nájdete:

Čo dokáže prenatálna diagnostika
Ultrazvukové vyšetrenia počas tehotenstva
Genetické poruchy vieme odhaliť
Umelé prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov