Mám dvojčatá!

VÁŠ PRÍBEH „Chcete jedno alebo dve? Otázka, na ktorú som nebola vôbec pripravená. Áno, reč je o mojich deťoch! Ja mám rozhodnúť, či si dám do maternice vložiť jedno alebo dve embryá.

Zdroj: archiv redakce

Naša čitateľka Júlia sa zveruje so svojím „dvojnásobným“ tehotenstvom, ako svoje dvojčiatka priviedla na svet a zajtra sa dozvieme, ako všetci spoločne zvládli prvé dni života.

„Dve!“ vyhŕklo zo mňa. Po toľkých rokoch nádeje, ktorá sa striedala so zúfalstvom, ma vidina na dve deti zrazu úplne ohromila.

Podarilo sa. Vytúžené bruško mi naozaj veľmi skoro začalo rásť do nečakaných rozmerov. Zdá sa mi to neuveriteľné, že sa moji miláčikovia tak dlho držia v bruchu. Som už v 37. týždni. Podľa ultrazvuku som v poriadku, zatiaľ to nevyzerá, že by sa chystali von.

Čaká ma cisár

Sú ale v zlej polohe, takže lekár odporúča cisársky rez. Pôrod sme naplánovali na 13.3. Ten dátum sa mi veľmi nepáči, ale neodvážim sa diskutovať, jednoducho na sále je voľno. Bodka. Tajne dúfam, že sa deti narodia skôr, až sami budú chcieť, príde mi zvláštne, že im okamih narodenia niekto naplánuje. Veľa času im na vlastné rozhodnutie neostáva, plánovaný dátum je už za týždeň. Deti mi to moje prianie splnili.

Rodííím!

V 38. týždni si tak pekne po ráne ležím, premýšľam, čo bude robiť, teším sa, až manžel odíde do práce a ja si v pokoji ešte hodinku pospím (doobeda sa mi spí úžasne) a zrazu strašný kopanec, až ma to zabolelo, a vzápätí druhý.

Cítim mokro, to je asi TÁ PLODOVÁ VODA, to znamená, že rodím, že pôrod je tu! Mám veľkú radosť, hlavne, že to prišlo samo a tiež, že som to poznala. Mám eufóriu. Volám na manžela, aby priniesol uteráky, že rodím, nič nechápe a hovorí mi, že je to až za týždeň.

Volám, že naozaj rodím a aby mi priniesol tie uteráky, nesie mi niečo veľké ako vreckovka, volám, aby vzal všetky, čo sú v skrini a položil ich podo mňa.

Prečítajte si tiež:

• Pôrod a jeho fázy
• Pôrodné bolesti a pôrod
• Je sex počas šestonedelia naozaj nevhodný?

Začínam sa báť

Tej vody je strašne veľa, až ma to desí, je tam aj krv, to som myslela, že tam byť nemá, začínam sa báť. Voláme pôrodníkovi, čo máme robiť. Práve slúži, ide na sálu, do hodiny máme prísť.
Mám strach, že porodím doma na posteli, ale postupne voda prestane odtekať, takže sa normálne zabalím a ideme do pôrodnice. A potom to už je fukot, na žiadne premýšľanie nie je čas. Príjem, monitor, klystír. Ani jedno dieťa nie je v správnej polohe (nikdy ani neboli, to ja som si len robila nádeje, že sa možno obrátia a budem môcť zažiť normálny pôrod), dievčatko je zadočkom dole, chlapček je krížom, cisársky rez je teda vraj jasný.

Súhlasím s epidurálnou anestéziou, aj keď sa desím pocitu, že neucítim nohy, ale je to že vraj pre deti lepšie. Príjemná anestéziologička chce po mne úplne nemožný výkon: v ľahu na boku vyhrbiť chrbát ako mačka.

Nedokážem to!

S mojím dvadsať kilovým bruchom nedokážem chrbát ohnúť ani o centimeter, takže napichovanie do chrbtice sa veľmi nedarí, ale potom to pani doktorka na druhý pokus zvládne. Je to nepríjemne, ale vydržať sa to dá.

Panebože, ja nič nepočujem!

Na brucho nevidím, dali mi pred neho plentu, nechápem, čo tam robia. Anestéziologička hovorí, že je von prvé dieťa, ale ja ho nepočujem, nepočujem ho, panebože, ako to, že ho nepočujem!
Pripadá mi, že to trvá strašne dlho, nekonečne dlho a zrazu úľava, dievčatko kričí. Hurá, mám dcéru. Za chvíľu je von aj chlapček, ten sa hlási hneď.

Som šťastná

Tečú mi slzy, som šťastná. Manžel mi už ukazuje zabalené dievčatko a za chvíľu chlapčeka, sú celí a vyzerajú, že je všetko v poriadku a to potvrdzuje aj doktor. Dievčatko má 2,3 kg, chlapček 3,3 kg.
Tak a sme naozaj rodičia.

Na Babywebe tiež nájdete:

Ako to, že mám viacerčatá?
Čo uľahčí pôrod?
Komplikácie pri pôrode

Po pôrode ma odviezli na intenzívku, sme tu tri. Obe mamičky sú tiež po cisárskom reze, takže sa bavíme o dojmoch, pocitoch, bolestiach a radosti. Jazva ma veľmi bolí a úplne strašne ma štve, že necítim nohy.

Nemyslím ani toľko na deti, ako na seba, či budem chodiť, či vôbec vstanem z postele, keď ma to tak veľmi bolí, no a hlavne, či bude DOJČIŤ.

Prečítajte si prvý diel príbehu

Ako budem dojčiť?

Som typická matka bez skúseností, čo má všetko naštudované len z kníh, takže som presvedčená, že ak sa dojčenie nepodarí, bude to veľká tragédia. Pochopiteľne plánujem dojčiť aspoň pol roka, aj keď si to s dvojčatami nejak neviem predstaviť.
Kedy mi prinesiete deti na dojčenie? Pýtam sa každých 20 minút. Sestry ma upokojujú a potom zrazu prinesú deti. Sú nádherné.

Som vyčerpaná

Krásne sa usmievajú, Alenka je maličká, má len 2,3 kg, Tonko je taký pampúch, má 3,3 kg. Nasleduje postupný pokus o prisatie, veľmi to nejde, nemôžem si poriadne sadnúť, deti plačú, no to som zvedavá, ako nám to pôjde.

Po piatich minútach pokusov som úplne vyčerpaná, deti asi tiež. Nakoniec mi sestry priniesli deti ešte dvakrát, ale vždy na moje naliehanie. Možno si myslia, že mi nič neutečie. Pýtam sa, či mi dajú deti aj na noc, ale v duchu dúfam, že nie. Vôbec by som to fyzicky nezvládla. Našťastie mi vysvetlia, že po cisárskom reze by som sa mala aspoň jednu noc pokúsiť vyspať.

Len sa plazím

Druhý deň som prešla z intenzívky na normálnu lôžkovú časť. Asi päťdesiat metrov mi trvá hodinu. Obe mamičky z intenzívky sú úplne v pohode, jednoducho vstali a išli.
Nerozumiem tomu, zdá sa mi, že mi pri ďalšom kroku praskne brucho. Som na trojlôžkovej izbe, ale sme tu iba dve a som veľmi rada, že tu so mnou niekto je. Predsa len je to úľava vidieť, ako sa deti prebaľujú, prisávajú a vôbec, čo sa všetko robí.

Ráno mi už deti priviezli a sme spolu celý deň. Bolesť v jazve ustupuje rýchlo, každú hodinu sa to zlepšuje, je to paráda. Dokonca sa mi podarilo nakŕmiť Alenku.

Dojčím!

Respektíve ona strašne ťahá a snaží sa, asi ako je malá, že musí bojovať o každú kvapku. To Tonko sa prisaje silno, ale keď nič netečie, tak sa hneď pustí a už nemá záujem. Je to lenivec. Je to jasné, rozdojčenie zaistila pre oboch Alenka.

Bohužiaľ, na tretí deň sa u oboch detí objavila novorodenecká žltačka, dosť silná. Že vraj je to normálne, ale mi to úplne trhá srdce, keď vidím, ako dávajú Tonka pod modré svetlo a ako tam plače.

Slovná facka

Tečú mi slzy a som úplne namäkko, až mi sestra relatívne hrubo povie, aby som sa upokojila, že sa nič nedeje a že sú situácie, kedy ide naozaj do tuhého, tak aby som nevyvádzala. Som za túto slovnú facku nakoniec celkom rada, bol to taký záblesk normálneho sveta.

Každý deň deťom kontrolujú bilirubín, berú im krv z päty. Je to ale stále ako na hojdačke, jeden deň je lepší, potom zase horší. Ale po štyroch dňoch sa bilirubín predsa len trochu znížil a pán doktor rozhodol, že môžeme ísť domov. Takže presne po siedmich dňoch ideme domov.

Vlastne pohoda

Naplánovala som stratégiu odjazdu domov, kedy má pre nás manžel prísť, aby to bolo po dojčení a pred spaním a podobne, pochopiteľne je to všetko ináč, asi to deti nejak cítia, že príde zmena. Manžel prišiel, balí mi veci, deti zatiaľ spinkajú.

Poháňam ho, zdá sa mi, že to robí pomaly (tento pocit u mňa zatiaľ nezmizol), upokojuje ma, že vraj na to máme celé popoludnie, to ma rozosmialo. Máme na to presne pätnásť minút, než sa deti prebudia. Prebudili sa skôr, domov ideme s muzikou. Doma ich vybalíme, nakŕmim a dáme zase do postieľok a oni SPIA. My si tiež ľahneme a hovoríme si: „Veď je to celkom pohoda“.

Prečítajte si tiež:

• Šestonedelie
• Tehotenstvo po gynekologických a brušných operáciách

Len kmitáme
Prvý týždeň po návrate z pôrodnice je so mnou manžel doma, nerobíme nič iné, ako len kmitáme okolo detí. Jedlo nám nosí manželova alebo moja mama.

Deti v podstate stále spia, ale strašne prerušovane a každý inak, takže vlastne neustále dojčím. Postupne sa predsa len podarí ich trochu zjednotiť, ale stále sa budia a plačú, v noci dojčím čo dve hodiny a cez deň to nie je lepšie. Keď som to neskôr počítala, dojčila som priemerne dvadsaťkrát za deň.

Prvý týždeň manžel uzatvoril slovami: „Musíme k nám okamžite niekoho zohnať na celý deň“.

Júlia