Materstvo sa musí odžiť a hlavne oddrieť

NÁZOR Materstvo sa všeobecne považuje za najkrajšiu vec, aká môže ženu stretnúť. Dieťatko je predsa také krásne, voňavé a ružovučké! Až do svojich tridsiatich rokov som po deťoch nijako zvlášť netúžila a v parku som sa viac otáčala za psami ako za kočiarikmi so spinkajúcimi ružovučkými bábätkami.

zeny-matky-deti-partia-hovor-rozpravanie-hra-partia-skupina-vylet-istock_000004513198.jpg

Zdroj: archiv redakce

Potom to však odrazu prišlo. Chcela som dieťa, a veľmi. A najlepšie hneď. Aj keď to bolo na opačnom konci sveta, až na Novom Zélande. Vlastne som tam odišla na prázdniny za svojím priateľom. Z prázdnin sa nakoniec vykľuli dva roky a ja som si po ich uplynutí do Česka priviezla malú Aničku.

S odstupom času môžem povedať, že svoje dievčatko zbožňujem najviac na svete, no prvé mesiace po príchode z pôrodnice som si vravela, že počatie dieťaťa bola najväčšia chyba v mojom živote. A nedala sa vziať späť.

Moje tehotenstvo prebiehalo dobre. Až na vzdúvajúce sa brucho a neovládateľné chute na niečo nezdravé domáce som dlhý čas hádam ani nezaregistrovala, že som tehotná. Vlastne som dlho ani neverila, že vo mne rastie človek. Tomu, že porodím skutočné dieťa, som uverila až v okamihu, keď som na ultrazvuku uvidela hlavičku, dve ruky a nohy. V tom čase som však ani netušila, že sa môj život po pôrode prevráti hore nohami.

Z odbornej stránky som bola pripravená veľmi dobre. Naštudovala som hory odbornej literatúry, pravidelne som navštevovala predpôrodné kurzy, vedela som, aké sú jednotlivé fázy pôrodu. Tým, čo bude nasledovať po pôrode, som sa však veľmi nezaoberala. Mala som predstavy, ktoré sa pri pohľade späť javia ako z ríše sci-fi: Že bábätko si bude pekne spinkať v postieľke a keď práve spať nebude, tak bude spokojne džavotať. Ja budem každopádne ďalej žiť život, aký som žila predtým.

Pôrod som zvládla bez väčších problémov. V pôrodnici vládla euforická nálada. Ženy, ktoré mali za sebou niekoľkodňové pôrody, boli veľmi unavené, vyčerpané, no len čo toho svojho drobčeka držali v náručí, spomienky na strasti zmizli ako mávnutím čarovného prútika. A ja som na tom bola podobne. Niekoľko dní. Anička bola totiž prvé dni po pôrode pohodové bábätko: Plakala, iba keď bola hladná, inak buď spala, alebo si spokojne džavotala.

Zdalo sa, že všetko pôjde ako po masle. Nad výrokmi typu: „V pôrodnici väčšinou všetko býva ok, problémy sa objavia až doma,“ som mávla rukou. Prišlo na ne hneď v prvý deň po návrate z pôrodnice. Anička často plakala, ťažko zaspávala, v noci sa neustále prebúdzala. Nadojčila som ju, uložila do postieľky, ona na dve minúty zaspala a začala plakať znovu.

„Čo robím zle? Tak toto je to vo všetkých časopisoch a knihách vyzdvihované materstvo?“ pýtala som sa v duchu, keď som sa na seba o šiestej ráno pozerala do zrkadla. „Ďakujem, neprosím.“ Znovu som si ľahla a po ďalších desiatich minútach sa všetko začalo odznova. Bol to teror.

Vybavuje sa mi spomienka na prvý víkend, keď som bola s malou sama doma. Boli dve hodiny ráno, Anička plakala a ja som revala do holých stien, čo som to urobila so svojím životom. Materstvo mi v tom okamihu neprišlo ako tá najkrajšia vec, aká môže žena zažiť, naopak, pripadala som si ako v pekle. Partner sa mi, samozrejme, snažil pomáhať, ale malú nadojčiť aj tak nemohol. Aspoň však upratal a uvaril. Aj tak mi to pripadalo nad moje sily.

Neskôr som sa dozvedela, že Anička je kolikové bábätko. Tak sa nazývajú deti, ktoré skrátka veľa plačú. Preplačú niekoľko hodín denne a vlastne sa ani nevie prečo. „Chce to čas, o tri mesiace bude po plači,“ uisťoval ma pediater. Tri mesiace! Najdlhší štvrťrok v mojom živote. S rovnakými tmavými kruhmi pod očami som sa zobúdzala i vstávala. Pohybovala som sa výhradne medzi prebaľovacím pultom a posteľou, a to väčšinou v pyžame, pretože mi nezostávala sila na to, aby som sa obliekla.

Napadlo mi, že horšie to so mnou asi ani nemôže byť. Chýbal mi domov, rodičia a stále som bojovala so svojimi hormónmi. Bolo mi hrozne. Dojčila som asi nonstop, no zdalo sa, že Anička nikdy nemala dosť. Zaspala vždy iba nachvíľku, aby sa o pár minút znovu zobudila a všetko sa začalo odznova.

Pripadala som si ako krkavčia matka – nedokázala som sa z materstva radovať a závidela som spokojným matkám, ktoré si prvý rok s bábätkom užívali. Som proste iná. Situácia sa trochu zlepšila až po tom, ako Anička oslávila prvé narodeniny. Prestala som dojčiť, ona sa v noci prestala zobúdzať a ja som si konečne začala materstvo užívať. A od tých čias som si ho užívať neprestala.

Anička nedávno oslávila svoje šieste narodeniny, žijeme striedavo v Česku a na Novom Zélande a zo mňa je spokojná mama. S odstupom času môžem vyhlásiť, že to stálo za to. Stálo to za prebdené noci aj za okamihy absolútneho vyčerpania. Materstvo skutočne JE krásna vec, ale nesprostredkovateľná a ako taká sa musí odžiť a predovšetkým oddrieť. Mnohí ľudia sa ma pýtajú, či chcem druhé dieťa. Zatiaľ neviem. Na druhej strane si myslím, že by som si to vďaka svojim nadobudnutým skúsenostiam už skutočne užívala.