Otecko Emanuel (13): Kam s ním (na prechádzku)?

Lenže kam s dieťaťom ísť, aby to bolo prínosné preň a, ak je to možné, aj pre jeho rodičov? Uvažoval som o tom ešte skôr, ako sa syn narodil, a zaobstaral si vozidlo, ktoré nazývame trekingový kočiarik.

Nebol nový. Trochu som ho opravil, trochu upravil. Kamarát sa pýtal, či je to obojživelné. Neskúšal som, ale veril by som, že áno.

Prvé štyri mesiace bolo synovi celkom jedno, kadiaľ a kam chodíme. Hlavne že videl na nás. Myslím, že zavážilo aj to, že sme nestáli, ale natriasali ho pri prechádzke lesoparkom. Chlapčekovia vraj viac zvyknú trpieť meteorizmom (vetrami), ale tento náš nie.

Možno vďaka tomu natriasaniu. Dôležité bolo aj to, aby som našiel nevysychajúcu kaluž. Psičkári upratujú po svojich miláčikoch možno ešte tak na sídliskových chodníkoch, ale v lesoparku… Takže umývanie kolies bolo na programe skoro po každej vychádzke.

Postupne sme však zistili, že náš človiečik je už tvor spoločenský a zvedavý a že ho začínajú zaujímať hlavne ľudia. A tiež autá. A toho sa mu v lesoparku nedostávalo. Takže sme zmenili trasy.

Manželka si zadovážila permanentku do botanickej záhrady, vraj je to tam pre samu ženu s kočiarikom bezpečnejšie a predsa len je tam viac ľudí. Malému to tam možno voňalo, ale spoločnosť mu nestačila.

Niekto mi odporučil miestnu cukráreň, vraj je tam vždy plno rodičov s deťmi. Niežeby som nebol na sladké, práve naopak, ale…

Medvedica vraj počas prvého roku starostlivosti o mláďatá stratí až polovicu svojej hmotnosti. My sa doma riadime heslom, že ten, kto je, akoby spal, a priberáme a priberáme… Cukráreň jednoducho nepripadá do úvahy.

Takže detské ihriská. Hneď prvýkrát sme mali konflikt. Asi štvorročný fagan nakúkal do kočiarikov a reval na nemluvňatá: „Baf!“ Bolo mu to smiešne, a jeho matke i jej priateľkám tiež. Postihnuté bábätká sa rozplakali.

Chlapčekovi som nič nevysvetľoval. Podišiel som k jeho matke a asi desať centimetrov od jej tváre som zareval: „Baf!“ Pripúšťam, že asi trochu hlasnejšie, ako to robil jej syn. Keď od ľaku spadla, začudoval som sa, ako taký podarený žart môže niekomu prekážať, a za hrobového ticha som opustil ihrisko.

Druhý raz som, na inom ihrisku (sídlisko je nimi posiate, mestskej časti trikrát hurá), žiadny konflikt nemal, no aj tak som syna evakuoval, napriek jeho protestom, asi po dvoch minútach. Na susednej lavičke začali mamičky rozoberať, aké hrozné sú tie vši v materskej škole.

Tretí raz, sotva som sa priblížil k (ďalšiemu) ihrisku, už som videl, ako tam po sebe chlapci metajú piesok a kamienky. Mám skonštruovanú ochranu proti dažďu, komárom, padajúcim gaštanom aj žaluďom. Piesok a kamienky však lietajú zboku…

Vyšlo to až na štvrtý pokus a konečne sme mohli bezstarostne pokukovať. Syn po deťoch, ja na kočiariky, hračky a rôzne drobné vynálezy, ktoré uľahčujú život deťom aj ich rodičom.

Väčšinu si trúfnem vyrobiť doma na kolene. No vždy, keď prichádzam na ihrisko, poobzerám sa, čo sa tam deje, a neslušne naťahujem uši. Len čo začujem rozhovory o nákazlivých detských chorobách, blchách, všiach, prípadne dostanem zásah kamienkom, ideme inam.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato