Otecko Emanuel (17): Domáce šťastie

Jeseň… Zima, tma, pochmúrne, vlhko. Jesenná depresia sa u mňa prelína so začínajúcou krízou stredného veku. A najhoršie sú piatky. Človek má za celý týždeň toho v práci dosť. Navyše bol spln, všetci traja sme sa zle vyspali – ja, žena aj syn. Potom stačí už len vrátiť sa domov a manželská kríza je na svete.

Aby som však začal od Adama, teda v pivnici. Máme pivnicu. Zaberá asi 18 m3. Keď malo dieťa prísť na svet, vtesnal som do nej asi 35 m3 nábytku a najrôznejších predmetov, ktorých prítomnosť v byte sme považovali za nezlučiteľnú s výchovou potomka.

Moja dobrá žena sa domnieva, že pivnica funguje na princípe čiernej diery. Jednoducho sa do nej vhodí predmet a pivnica ho pohltí. Keď potom predmet potrebujeme, napíše sa jeho meno na lístoček, ten sa vhodí od pivnice a pivnica ho vyvrhne… Alebo tak nejako.

Ja však viem, pretože som pivnicu usporadúval vlastnými rukami a hlavou, že predmety tam vložené sú vzájomne do seba zakliesnené, vsunuté. Všetko je medzi sebou prepojené a čokoľvek z pivnice odobrať je problém a čokoľvek tam pridať ekvilibristický kúsok hraničiaci s riešením kvadratúry kruhu a perpetua mobile.

Tak sa teda vraciam domov a tŕpnem, čo je zase nové. Snažil som sa manželku vychovať na to, aby ma nezahŕňala informáciami, úlohami a nutnosťou prijímať rozhodnutia, len čo otvorím dvere. Aby ma nechala odložiť tašku, kabát, vyzuť sa, umyť si ruky, najlepšie aj uvariť si čaj.

Následne dám každému členovi rodiny pusu a spýtam sa, ako bolo. A až potom nech vytiahne svoj zoznam, ktorý si počas dňa napísala, čo by som všetko mal… Moje pedagogické úsilie sa zatiaľ míňa účinku.

Otvorím teda dvere a tam je 2 m3 predmetov, o ktorých manželka počas dňa rozhodla, že už s nimi nevydrží v byte ani jednu noc a že ich musím hneď teraz dať do pivnice. Čo mi oznamovala, keď som si rozopínal kabát. A vtedy sa zrodila chyba.

Ja viem, že som mal odpovedať: „Samozrejme, už idem, len sa ešte privítam so synom!“

(Nenapadnuteľné – syn má absolútnu prednosť.) A potom reorganizáciu pivnice odkladať pod zámienkou oveľa dôležitejších prác aspoň tri dni, aby manželka, a najlepšie aj syn, o hromadu stále zakopávali, z čoho by sa mohla nabudúce poučiť, aby nerobila tieto jednostranné akty, ktorými ma stavia pred hotovú vec, a ďalšie presuny do pivnice so mnou aspoň konzultovala.

Ani neviem, ako zo mňa vyhŕklo, že napchať čokoľvek do prepchatej pivnice je proti prírodným zákonom a že na to, aby som tam teraz šiel robiť poriadky, som dosť unavený. Ja viem, školácka chyba. Skôr ako som to stačil dopovedať, tušil som, čo príde.

Moja dobrá žena zafňukala: „Keď sú ti prírodné zákony milšie ako ja a tvoj syn…“ Nato sa chytila slova „unavený“. Že keď som teda unavený, nechá ma odpočinúť a na popoludňajšiu prechádzku s kočiarikom pôjde ona.

Aby tomu láskavý čitateľ dobre rozumel, tá prechádzka je mojou každodennou relaxáciou. Idem si, opieram sa o kočík ako o chodúľ, rozprávam nemluvniatku, ktoré si prezerá svet, čo som dnes komu v práci mal a chcel povedať a nepovedal. Ono vzápätí zaspí, ja si len tak kráčam, tlačím, nemyslím, som vypnutý a odpočívam.

Manželka však má problémy s chôdzou, a tak je pre ňu tlačenie kočiarika fyzicky náročné. Dlho to nevydrží, nakoniec si niekam sadne na lavičku (nosí si so sebou vankúš). Dieťa sa neupokojí, nezaspí, bude nespokojne mrnčať a do hodiny budú späť. Potom bude manželka vyčerpaná a dieťa protivné. Ideálne, aby som si skutočne oddýchol.

Žena sa ide nachystať a požiada ma, aby som, keď sa už obetuje pre môj odpočinok, aspoň syna prebalil, obliekol a umiestnil do kočíka. Samozrejme, ovládam to, ale mám asi o polovicu väčšie ruky ako manželka a je to pre mňa náročnejšie ako pre ňu. Navyše zase robila poriadky v detských veciach, takže musím všetko hľadať na tých najnepravdepodobnejších miestach.

Cestou z dverí ma manželka vyzve, aby som si čo najlepšie odpočinul, len by som ešte mohol… A vychrlí zoznam prác, na ktoré by som potreboval časovú dotáciu asi deväť hodín. Nato odchádza.

Mám päťdesiat minút. Mimo manželkinho zoznamu vymením tesnenie v kvapkajúcom kohútiku, vyčistím odpad vo vani, už ho cítiť, nalejem Savo do rezervoára za WC, vysadím jedny dvere a namažem škrípajúce pánty.

Rozhodnem sa pre jednu náhodnú činnosť z manželkinho zoznamu úloh a prútenú tridsaťkilovú truhlicu s topánkami premiestnim z jednej skrine na druhú.

Vzápätí sa zrútim na koberec v obývačke. Práve keď sa manželka vráti s kočíkom. Alebo kto to je, pretože vidím dvojmo a rozmazane. Vzdychá od vyčerpania a utvrdzuje sa v tom, že ju nemám rád, pretože z celého zoznamu úloh som iba preniesol škatuľku…

Tentoraz však už chybu neurobím, to si nemôžem dovoliť, na to už nemám dosť fyzických síl. Ubezpečím svoju dobrú ženu, že som ešte síce všetky drobné úlohy nezvládol, zato som si však skvele oddýchol a môžem odniesť tie veci do pivnice. Pokúsil som sa aj o bozk, ale nie som si úplne istý, kam som sa trafil.

Prácu v pivnici vidím tak na dve hodiny, ale hodinu si pridám. Vezmem si so sebou mobil s budíkom a hodinu si na zemi pospím. Žena ma kontrolovať nepríde, pretože sa nemôže pohnúť. Navyše má v byte nervózne, nevyspaté dieťa…

A tak spolu žijeme, milujeme sa vernou láskou manželskou a plánujeme spolu žiť až do smrti.
Amen.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato