Otecko Emanuel (2): Ľahký život muža s klokankou

Milé mamičky i oteckovia, veľa sa píše o tom, aké je to byť matkou, no viete, aké je to byť otcom? Čo zažíva otecko, čo si myslí a cíti? To všetko bude spolu s nami prežívať čerstvý otecko Emanuel.

Som ranné vtáča. Moja dobrá manželka je sova. Zatiaľ to vyzerá tak, že synček sa podal na mňa. Má päť mesiacov a vstáva pravidelne o piatej.

Medzi dojčením o piatej a o ôsmej je najaktívnejší. Vyžaduje, aby sa dialo niečo akčné, čo môže pozorovať. Pozorovať spiacu alebo zaspávajúcu mamičku, to sa mu veru nechce. Hlasno proti tomu protestuje, a aj keď len bľaboce, ja mu rozumiem. A tak je jasné, že inkriminovaný čas trávime spolu. Syn a ja.

Pozoruje, čo robím

Chlapček pozoruje, ako lúskam orechy, žehlím, kutrem sa v špajze, opravujem kočík, skrátka čokoľvek, čo robím. Chvíľu vydrží, aj keď píšem na počítači. No musí mať pri tom dobrý výhľad. Niekedy mu spievam alebo s ním cvičím, alebo sa len tak hráme na opičiaky, medvede, prehrabujeme si kožuchy, hľadáme blšky.

Pred narodením potomka som mal vo zvyku asi o štvrť na osem chodiť do neďalekého supermarketu, pretože v tom čase tam vrcholia akcie a zľavy. Mával som svoj repertoár asi desiatich jedál, ktoré som dokolečka pripravoval.

Manželka je na tom podobne. A tak som dostal nápad, ako opustiť bludný kruh stereotypných pokrmov. Zakaždým kúpim to, čo je v akcii. V akcii nikdy nie je to isté. To ma núti vymýšľať, hľadať stále nové jedlá z nových surovín. A keď sa to nepodarí, nič to, veď to bolo zlacnené.

Šup do klokanky!

Čo mi teda bráni vziať kočík, zbaliť dieťa a vyraziť? Skrátka, hluk. Žena spí. Ja by som mal prezliecť dieťa a najlepšie pritom ani nerozsvietiť. Jednoducho som tými manévrami vždy manželku zobudil.

Zrazu ma však niečo osvietilo a ja som siahol po zabudnutej klokanke, ktorú nám venovala kamarátka, že ich dieťa sa v tom odmieta čo i len fotografovať. Je to iba 50 metrov, nemusím dieťa obliekať, zahrejem ho vlastným telom a na hlavu mu budem dýchať.

Funguje to. Syn vkĺzol do klokanky ako úplatok do úradníkovho vrecka. Celý hrdý, ako som to vymyslel, opúšťam byt so spiacou manželkou a ešte si vravím, že so sedemkilovým závažím na bruchu si vyskúšam, aké to tehotenstvo vlastne je. A viete, že nič moc?

Jedna kamarátka mi kedysi zo skúsenosti tvrdila, že jediná výhoda tehotenstva spočíva v tom, že keď šliapne na hrable, nepraštia ju do nosa. Všetko, čo som chcel kúpiť, bolo v najnižších regáloch. Zohnúť som sa bál, tak som si kľakal. Ale o tom vlastne písať nechcem.

Ako otca s kočiarikom ma okolie akceptuje normálne. No ako otec s klokankou som zažil niečo nové. Súcitné pohľady, predovšetkým starších žien, ktoré vyjadrovali: „Čo mu to, chudákovi, urobili?“ A tým chudákom mysleli zjavne mňa.

Pre širšiu verejnosť je otec s klokankou asi biela vrana. Boli ku mne ohľaduplnejší, ako keď som kedysi skákal o barlách. Všetci mi núkali pomoc, púšťali ma pred seba. A keďže som pragmatik, hneď mi napadlo, že tento kapitál sa dá využiť.

Keď som kedysi študoval na VŠ, všímal som si, že kolegyne si na niektoré skúšky berú minisukne, inokedy výstrihy a v niektorých prípadoch si požičiavali aj deti. Všímal som si, no nechápal. Pochopil som to až teraz. Až raz pôjdem vybavovať niečo na úrady, vezmem si klokanku s prvorodencom.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato