Otecko Emanuel (20): Pozná dieťa dobrého človeka?

Napríklad sa hovorí, že zvieratá a deti sú neskazené civilizáciou, riadia sa inštinktmi. Možno ich používať ako lakmusový papierik, respektíve ako kanárika v bani. Keď sa niekoho od prvého stretnutia bojí, treba byť ostražitý, pretože to asi nebude dobrý človek.

Je na tom niečo pravdy?

Vypozoroval som, že nie. O vzťahu dieťaťa k dotyčnej osobe rozhoduje prvý dojem, rovnako ako u dospelých. Teda to, ako sa dospelá osoba uvedie. Demonštrujem, samozrejme, na príkladoch.

Čakám návštevu, dobrého kamaráta. Práve som sa vrátil z prechádzky s kočíkom. Zafúľané kolieska zanechali nevábnu stopu na linoleu v predsieni. Rozhodol som sa predsieň rýchlo povytierať a ihneď som prešiel od plánu k činu. Vtom zazvonil zvonček.

(Tento článok by nevznikol bez vzornej starostlivosti našej mestskej časti o stav verejných komunikácií pre peších. Teda, ľudsky povedané, bývala tu u nás na sídlisku asi 20 rokov /tak dlho tu bývam/ hlboká kaluž, ktorá nikdy nevysychala.

Vždy keď mal nejaký kočík zašpinené kolieska, jeho vodič kalužou prechádzal dovtedy, kým sa kolieska neleskli čistotou. A tú našu kaluž nám teraz zaliali asfaltom…)

Takže sa rozhodujem, či mám ukryť vedro s vodou, alebo ušetriť 20 sekúnd a nevydať 3 jouly energie. Hodím očkom po synovi. Ten si niekde pokojne, plne zaujatý činnosťou, rozbíja atóm alebo niečo podobné.

Rozhodol som sa zariskovať a ísť otvoriť spoliehajúc sa na to, že syn si vedro so špinavou vodou ani nevšimne.

Asi bude pravdou tvrdenie, že guľka je rýchlejšia než zvuk. Najprv bolo ticho. V okamihu, keď som otváral dvere, mi do nôh vrazila malá cunami. Asi tri sekundy nato sa ozval rev.

O ďalšie dve sekundy ešte väčší rev (manželka). A od tých čias, vždy, keď k nám tento kamarát zavíta, syna sa zmocní usedavý plač. Nepochybne predpokladá, že príde studené mokro a mamička bude kričať na otecka… Skrátka, Pavlovov reflex ako vyšitý.

Takže uviesť sa negatívne zvládne každý. Príďte prvý raz vo chvíli, keď sa dieťaťu udeje niečo nepekné, a viac už urobiť nemusíte.

Ako však dosiahnuť, aby nás prijalo pozitívne?

Zavítala k nám kolegyňa z práce. Dieťa je v tom období, keď sa bojí cudzích ľudí. Takže zaliezlo a osmeľovanie, kým na seba dovolilo návšteve beztrestne (bez revu) siahnuť, trvalo asi dve hodiny. Pritom kolegyňa priniesla synovi hračku. Urobila však tú chybu, že ju dala rodičom, a nie dieťaťu.

Obidva prípady som si vyhodnotil a teraz sa u nás návštevy, u ktorých chcem, aby si k nim dieťa vytvorilo kladný vzťah, povinne správajú podľa nasledujúceho vzorca:

Najskôr ideme bez dieťaťa do pivnice, kde návšteve pridelím z debny hračku, ktorú dieťa nepozná. Potom vstúpi do miestnosti so synom, vo vzdialenosti dvoch metrov od neho si sadne na zem, položí hračku pred seba a „hrá sa s ňou“. Syn nevydrží, do piatich minút sa do hry zapojí tiež, a ľady sú prelomené.

Naďalej získava návšteva indiánske meno „Ten, kto prináša hračky“ a je vždy vítaná. (Pozor na hravé návštevy, prevažne mužov, ktorých hračka zaujme natoľko, že ju nechcú dieťaťu požičať! Tam kladný vzťah nevznikne.) A v tom teda spočíva môj návod – aj dieťa je korumpovateľné hmotnými statkami.

Zostáva hádam ešte dodať, že v prevrhnutom vedre bolo osem litrov vody, z ktorých som dostal, napriek okamžitému zásahu, len šesť. A tak som spoznal našich nových susedov z poschodia pod nami. Sú to veľmi milí ľudia.

Na záver by som pridal ešte malé odporúčanie – dajte svoje dieťa poistiť na zodpovednosť za spôsobenú škodu. Aspoň v našom prípade na tejto poistke neprerábame.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato