Otecko Emanuel (7): Koho sa spýtať

Prevažnú väčšinu výchovných problémov môžete zvládnuť pomocou inštinktu. Na ďalšie stačí logická úvaha. Občas vám nezostáva nič iné, ako si prečítať návod či príbalový leták. Ľudstvo je však na dnešnej úrovni práve vďaka tomu, že sa jednotlivec dokáže poučiť z cudzích skúseností. Takže keď niečo neviem, tak sa spýtam.

Koho sa na radu nepýtať? Na radu sa netreba pýtať vlastne nikoho. Má zmysel pýtať sa na skúsenosti, názory, tipy. A potom si človek musí všetko urovnať vo vlastnej hlave, prispôsobiť konkrétnym podmienkam a aplikovať na vlastné dieťa, na vlastnú zodpovednosť.

Najmenej vhodné sú spravidla autoritatívne rady matiek jedináčika. Kolegyňa, ktorá má päť detí, mi to vysvetlila najnázornejšie. Najhoršie vraj bolo, keď sa jej narodilo druhé dieťa.

Myslela si, že už všetko vie a ovláda. Jej druhé dieťa však malo úplne iný temperament, spánkový režim, trávenie, skrátka, takmer všetko inak ako prvé dieťa. Musela znovu prichádzať na všetko úplne od začiatku.

Keď sa jej narodilo tretie dieťa, zistila, že predsa len existujú určité všeobecné pravidlá. Pri štvrtom sa v tom utvrdila, pri piatom nadobudla istotu. Až teraz sa začína cítiť ako stredne skúsená matka.

Už sa skutočne teší na svoje ďalšie deti. Má len tridsaťpäť. Ako tvrdí jedno reklamné heslo: „Je pripravená na neočakávané.“ No aj ona má problém. Manžel ďalšie deti, ktovie prečo, nechce.

Vo svojom okolí mám ešte jednu prababičku. Tri vlastné deti, premenlivý počet vnúčat a už aj pravnúčat. Zatiaľ čo matka piatich detí, keď ju poprosím o tip, spravidla ponúkne asi tri možnosti, zaslúžilá babička aj sedem. Obe ma nezabudnú upozorniť, že im to fungovalo, no nemôžu mi zaručiť, že to zaberie aj u nás.

Samozrejme, zmysel má pýtať sa aj vlastnej matky. Pred dvadsiatimi a viac rokmi boli síce úplne iné časy, iné boli aj názory na výchovu, detský tovar na trhu neporovnateľný, no materské skúsenosti napriek tomu jednu výhodu majú.

So svojím dieťaťom máte spoločné gény, takže čo kedysi „zafungovalo“ na vás, by mohlo s určitou pravdepodobnosťou a v obmedzenej miere „zabrať“ aj na vášho potomka.

Takže ak vám niekto bude radiť, ako čo máte robiť, s tým, že je to úplne zaručené a jediné možné, pretože na jeho ratolesť to vždy platí, a vám rada nezaberie, nezúfajte a necíťte sa ako neschopný rodič. Chyba nie je vo vás, nerobíte nič zle, musíte len skúsiť niečo ďalšie, iné.

Ak sa hanbíte pýtať, pretože si myslíte, že je trápne nevedieť takú jednoduchú vec, uvedomte si, že je to číry predsudok. Ak sa cezeň nedokážete preniesť, poverte zberom informácií manžela. Tak to aspoň funguje u nás. A nám sa to osvedčuje. Ako som však uviedol vyššie, za fungovanie modelu v inej rodine neručím.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato