Otecko Emanuel (8): Hladomorom k rodičovskej autorite?

Tak som sa dnes opäť nemohol dohodnúť so svojím sedemmesačným synom na prebalení. Objektívne mal plné plienky a vydával nespokojné zvuky. Ale môj názor, že treba plienky vymeniť a snaha o tom isté narazili na synovo nepochopenie a takmer dokonalú pohybovú sabotáž.

Akcia nakoniec prebehla tak, že som si dal prebaľovaciu podložku na zem, zmietajúceho sa potomka držal nohami za telíčko a voľnými rukami činnosť realizoval. Ratolesť jačala, až sa manželka prebudila a prišla sa informovať, čo to akože nášmu úbohému stvoreniatku vyvádzam.

A tak mi napadlo, že keď toto robí sedemmesačné dieťa, bude poslúchať otecka, keď bude mať pätnásť? Zapremýšľal som o probléme v najširších súvislostiach. A chcel by som sa o svoj pohľad podeliť.

Dospel som totiž k názoru, že pravdepodobne ma syn iba preto, že som jeho rodič, príliš poslúchať nebude. Tak keby ste našli v mojich dedukciách chybu, bol by som vážne vďačný, keby ste ma na ňu upozornili a vyviedli ma z omylu.

Náš živočíšny druh má v genetickej výbave nielen to, že na rozdiel napríklad od krokodílov sa veľmi rýchlo prispôsobuje zmenám, ale aj že tvorivým spôsobom pristupuje k zvládaniu stále rovnakých problémov. Evolúcia zabudovala do mozku každého jednotlivca podprogram neposlušnosti, ktorý sa aktivuje s nástupom puberty.

Prírode ide o to, aby ľudský jednotlivec nezostal pri opakovaní skúseností predkov, ale aby sa pokúsil o nové riešenia starých situácií a obohatil tak kolektívnu ľudskú skúsenosť.

Teda stručne povedané, keby náš opičí prapredok vždy a vo všetkom poslúchal otecka a mamičku, nezliezli by sme zo stromu. Čo však znamená, že každý mladý si musí naraziť ústa.

Takže keď sa rodičia posledných šesťtisíc rokov, odkedy sa ľudstvo naučilo písať, sťažujú na neposlušnosť potomkov, majú pravdu. Napriek tomu sa v poslednom čase sťažujú akosi viac. Majú tiež pravdu?

Áno, pretože deti prestali svoju neposlušnosť maskovať, nie je to už nutné v záujme ich prežitia. Predstavme si archaickú kultúru, ktorá má nedostatok základných zdrojov obživy a veľa detí v rodine. Tak to funguje v dnešnom rozvojovom svete a fungovalo to aj u nás do začiatku 20. storočia.

Rodičia rozdeľujú zdroje v podstate rovnomerne medzi svojich potomkov, ale predsa len – ten najobľúbenejší dostane o odrobinku viac. A tá odrobinka v čase hladu rozhoduje o bytí a nebytí. Deti sú nútené súťažiť medzi sebou v obľúbenosti u rodičov. Čím iným než roztomilosťou, poslušnosťou?

A spomeňme si na rozprávku Soľ nad zlato! Ktorá z troch sestier dostane kráľovstvo? Tá oddanejšia, ktorá svojmu kráľovskému oteckovi hovorí, čo chce počuť. Ako to bývalo s dedením v bohatších rodinách?

Obľúbený, t.j. poslušný potomok dostal rodinný majetok a tí ostatní… Niekedy tiež niečo. Neposlušnosť sa vtedy škaredo nevyplácala. Je to hnusné? Ale plne v intenciách Darwinovho učenia.

Zvieracie mláďatá o svoje miesto v rodine často bojujú tvrdšie než ľudské mláďatá. Vtáčatká sa navzájom vyhadzujú z hniezda, iné druhy sa rovno požierajú.

My, západná civilizácia, sme dokázali toto evolučné správanie u svojich potomkov potlačiť relatívnym blahobytom a malým počtom detí. Keď bývalo viac detí v rodine, najväčšiu cenu mali životy rodičov, pretože ich strata by pravdepodobne znamenala skazu celej rodiny.

Deti inštinktívne dobre chápali svoje postavenie v spoločenskom rebríčku. Tým nevolám po hladomore ani po zákonom stanovenom počte potomkov v rodine. Iba si ujasňujem, že keď chcem, aby ma dieťa počúvalo a aj poslúchalo, nemôžem sa spoliehať na to, že sa tak stane z titulu funkcie rodiča.

Áno, istým riešením by hádam mohlo byť obstarať si ďalších päť až sedem detí a výrazne im obmedziť v závislosti na poslušnosti prísun potravy, ale tak ďaleko by som asi nechcel zájsť. Budem teda musieť byť pre dieťa rešpektovanou, úctyhodnou osobou.

Výchovná metóda, ktorá skutočne funguje, je jedine osobný príklad. Keď chcem vychovať slušného, spokojného človeka, nezostáva mi iné, než ním byť. Napadá niekomu niečo jednoduchšie?

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato