Baby LIVE! Šarlotka (24): Nechcem byť chodiacou zombie

V noci sa Šarlotka budí každú chvíľu, mrnčí a zaspí len na mojom tele. Cez deň si pospí, ale tiež to nie je bohviečo. Má dni, keď spí aj 3 hodiny po obede a má dni, keď sa tvári, že už dokáže byť hore skoro celý deň.

Chrípka si teraz neprosím. Ďakujem

Najhoršie na tomto okamihu je fakt, že ma dostala chrípka a tá ma poriadne vyčerpáva. Moje telo bije na poplach, chce oddychovať a liečiť sa, len mu neviem vysvetliť, že teraz sa mi to fakt nehodí :).

Kamoška mi poslala krásny obrázok ženy a muža s chrípkou. Žena má červený nos, opuchnutú tvár, v ruke vreckovky, je však pekne upravená, oblečená, dieťa na rukách a usmieva sa.

Muž leží v posteli, vyzerá akoby práve umieral, všade okolo neho použité vreckovky, vzdychá, trápi sa a nevládze :). To je presne to, prečo my ženy dokážeme porodiť a o pár hodín prirodzene poskytnúť svojmu mláďatku prsník, lásku, teplo, pohladenie…a prečo polovica mužov radšej len poriadne zapije svoje novonarodené dieťa 🙂 .

Prečítajte si tiež:

• Čo (ne)vieme o čaji
• Iba chrípka

Ešte jedno dievčatko

Norko mi po pôrode povedal, že on by niečo také nikdy nedokázal. Ženy boli odjakživa silnejšie a skromnejšie. Preto som si od “tých hore” pýtala ženu. Chcem ju vychovávať, chcem sa s ňou hrať, chcem ju naučiť myslieť komplikovane, chcem otvárať jej tajné chodbičky duše, chcem ju naučiť byť krásnou osobou, objavovať v nej jedinečnosť.

Niekde som čítala, že matka by mala mať aspoň jednu dcéru, aby mohla odovzdať svoje skúsenosti a zručnosti ďalšej generácii. Ja by som chcela ešte jedno dievča, ešte jednu éterickú bytosť, ktorá mi ukáže, aký je život naozaj.

Lebo až keď som svoj život obohatila o Šarlotku, až vtedy som pochopila, že som žila, ale len tak napoly. Netušila som, že dokážem až tak veľmi ľúbiť a obetovať sa. Hoci niekedy je tá obeť až príliš intenzívna ako napríklad teraz.

Niekedy nadránom, keď som už piaty či šiestykrát za noc hore a snažím sa princeznú upokojiť a uspať, si hovorím, či mi to bolo treba. Že prečo samú seba takto trestám :).

Mám pocit, že by som bola vtedy schopná, bezpečne ju uložiť do vane, pozakrývať a zatvoriť dvere. Aby som ju nepočula a mohla ďalej spať….

Nie som robot, nieee!

Obdivujem matky, ktoré zvládnu svoje deti samé, bez pomoci.
My sme boli teraz týždeň samé dve, Norka sme mali na služobke a keď prišiel, od samého šťastia som ho išla rozpučiť a tajne som dúfala, že si hviezdu zoberie aspoň na 5 hodín a bude s ňou sám.

Aby som si mohla oddýchnuť, prečítať si časopis, ísť na kozmetiku…jednoducho byť sama so sebou. Lebo každý človek potrebuje niekedy zaliezť do vlastnej jaskyne a v rámci sebaočisty si v nej posedieť, koľko sa mu žiada.

Pristihla som sa pri myšlienke, že už bude super, keď pôjde Šarlot do jaslí. Milujem ju najviac na svete, viac ako seba, ale niekedy jednoducho nevládzem. Fyzicky, psychicky aj emocionálne. A keď si uvedomím, že sa o ňu starám ako robot, tak automaticky, zhrozím sa. Lebo to je presne ten okamih, ktorého som sa vždy bála pri myšlienke na dieťa. Že príde do nášho života, stane sa súčasťou a že vlastne zabudnem, že ho mám. Že ma tak vysaje, až zo mňa zostane len chodiace zombie a budem si sama sebe vadiť.

Čítajte aj:

• Význam plávania
• Oteckovia, nenechajte sa odstrčiť

Len Ja a Ja

Toto nemôžem dopustiť, a preto som tento týždeň nabalila moje lásky, dala im pusu na čelo a poslala ich na plávanie a do roboty samých. Ja som si poležala, oddýchla, prečítala knižku, posurfovala po nete a pozháňala vianočné prekvapenia….a hlavne bola sama so sebou.

Len tak, dali sme si spolu kávičku, rozhodli sa ísť ku kaderníčke, napísali sme zopár mailov kámoškám, týchto pár riadkov a nič nehovorili. Len Ja a Ja.

Po takomto očisťováku som sa tešila na podvečer, kedy sa moje lásky vrátia a budú mi zas pišťať okolo uší, vešať sa na mňa a hrýzť ma.

Lebo rola matky je úžasná, len sa občas potrebujem uistiť, že som ešte stále človek, nie robot.

Buďte zdraví!

Foto: Braňo Herchl