Farbosleposť: svet ako zo zvláštnej fotografie

O farbosleposti sa veľmi nehovorí. Väčšina z nás vie, že existuje, ale už málokto vie, že farboslepý je pomaly každý desiaty muž. A že ženy trpia farbosleposťou veľmi zriedka. Možno máte v okruhu svojich známych nejakého farboslepého muža, ale neviete o tom. Pravdepodobne o svojej poruche nehovorí, pretože s farbosleposťou sa dá v podstate normálne žiť.

Zdroj: archiv redakce

Farbosleposť (odborne daltonizmus) je porucha farebného videnia ľudského oka. Jej medicínsky názov je odvodený od mena anglického prírodovedca Johna Daltona, ktorý touto poruchou sám trpel a v roku 1794 ju vedecky opísal. Percentuálne sa farbosleposť vyskytuje približne u 8 až 9 % našej populácie. Postihuje teda zhruba každého dvanásteho človeka, z toho je iba 0,5 percenta žien.

Celosvetovo sa najviac vyskytujú poruchy farbocitu u belochov. Najnižší výskyt vrodených porúch farebného vnímania je u černochov.

Ako vidia farboslepí?

Keď zatvoríme oči, môžeme si predstaviť, aké to je, byť slepý. Ale aké to je byť farboslepý? Môže to byť rôzne. Farbosleposť má niekoľko typov podľa toho, akú farbu človek nevníma. Veľmi zriedka sa vyskytuje farbosleposť na všetky farby (čiernobiele videnie). Najčastejším prípadom je neschopnosť farboslepých rozlíšiť nejakú konkrétnu farbu, zatiaľ čo ostatné farby od seba odlišujú.

U väčšiny farboslepých ide o takzvanú červeno-zelenú farbosleposť, keď postihnutí jedinci nie sú schopní od seba rozlíšiť zelenú a červenú farbu a vidia ju rovnako. Oveľa menej častá až vzácna je farbosleposť na modrú farbu. Existuje aj farbosleposť čiastočná, keď je rozpoznávanie niektorých farieb sťažené.

A ako teda vidí farboslepý človek? Na prvom obrázku je bežný pohľad, ako ho vidia ľudia bez poruchy farbocitu. Dole je rovnaký obrázok, ako ho vidia ľudia s červeno-zelenou farbosleposťou.

Prečo nevidím ako ostatní?

Na očnej sietnici sú dva typy buniek, tyčinky a čapíky. Tyčinky sú zodpovedné za vnímanie svetla a čapíky za vnímanie farieb. Pre každú základnú farbu, teda zelenú, červenú a modrú, existuje jeden druh čapíkov. Napríklad pri vrodenej poruche vývoja čapíkov pre červenú farbu človek nedokáže rozlíšiť červenú a podobne.

Farbosleposť je porucha vrodená, a teda dedičná. Vzácne sa môže objaviť aj získaná farbosleposť, napríklad pri dlhodobom vystavení niektorým škodlivým chemikáliám. Vrodená forma nie je liečiteľná, našťastie však pre postihnutého jedinca nepredstavuje príliš veľký hendikep. Určité obmedzenia so sebou, pochopiteľne, prináša, farboslepí by napríklad nemali vykonávať prácu vodiča z povolania.

Čítajte tiež:

Ako sa dedí farbosleposť?

Tridsaťročná Mirka sa pýta: „Mám farboslepého manžela, nedokáže rozlíšiť zelenú a červenú farbu. Máme spolu šesťročnú dcéru a dvojročného syna. Dcéra rozoznáva farby dobre, u syna zatiaľ neviem iste, ale zdá sa, že bude tiež bez problémov. Sú teda zdravé? A čo ich deti, budú aj ony v poriadku?“ odpoveď na Mirkinu otázku nie je úplne jednoduchá.

Dedičnosť farbosleposti je viazaná na pohlavie. Ak má človek gén pre farbosleposť, u muža sa porucha vždy prejaví, ale žena je iba prenášačkou. Ženy prenášačky majú päťdesiatpercentné riziko, že aj ich dcéry budú prenášačky. Farboslepý muž bude mať všetkých synov zdravých, choroba sa už po synoch ďalej prenášať nebude, ale všetky jeho dcéry budú, bohužiaľ, prenášačky.

Mirkin syn je teda naozaj úplne zdravý a jeho deti budú tiež. Šesťročná Mirkina dcéra je však prenášačka. Ona sama problémy mať nebude, ale svojim deťom gén pre farbosleposť s päťdesiatpercentnou pravdepodobnosťou odovzdá.

Test farbocitu

Farbosleposť sa dá otestovať pomocou takzvaného Ishiharovho testu. Test obsahuje niekoľko obrazcov a úlohou je prečítať číslo alebo písmeno zložené z farebných bodiek obklopených bodkami inej farby. Ľudia bez poruchy farbocitu vidia na obrázku dvanástku a osmičku. Ľudia s nejakou poruchou farbocitu čísla uprostred obrázka nevidia, pretože nedokážu farby od seba odlíšiť.