„To je moje!“

Je to dobré, alebo nie?

Čiastočne to určite dobré je. Dieťa vníma akúsi spolupatričnosť s vecou, ktorú si drží. Vníma alebo začína vnímať, čo je „moje“ a čo je „cudzie“. Dieťa by teda malo byť pochválené. Áno – to je tvoje, súhlasím s tebou, je fajn, že si hračku držíš a chceš sa tak o ňu starať. Toto pochválenie totiž môže dieťaťu pomôcť, pretože v rodičovi nájde toho, kto ho podporuje, kto je jeho priateľ, a nie ten, kto ho iba karhá. Dieťa môže vďaka tomuto prvotnému pozitívnemu dojmu prijať navigáciu, čo má potom robiť.

Toto správanie je do určitej miery prejavom individuality dieťaťa. Individualita znamená vyjadrenie kvality osobnosti dieťaťa, odlišnej od iných detí (Hartl, Psychologický slovník). Kvalitu má rodič ďalej zdokonaľovať. Určitou individualitou sa dieťa rodí (so všetkou genetickou výbavou, ktorú zdedilo po rodičoch). Rodič ju má formovať. Formovať tak, aby sa z dieťaťa nestal sebecký jedinec, ktorý u druhých nebude obľúbený.

Rodič má teda rozšíriť vetu „to je moje“ tiež o informáciu, že sa o danú vec bude dieťa starať, šetrne s ňou zaobchádzať, ukladať ju na rovnaké miesto (napr. formičky na piesok), aby ich tam na druhý deň našlo.

To všetko však nestačí

Dieťa sa má tiež od rodiča dozvedieť, čo všetko mu prinesie fakt, keď danú vec požičia. Prvotne by sa však malo zoznámiť s významom slova „požičať“. Znamená to, že vec dá do rúk druhého dieťaťa, to sa s ňou nejaký čas pohrá a potom ju vráti späť majiteľovi, teda dieťaťu, ktorému patrí. Ak by to tak nebolo, rodič dozrie na to, aby sa tak stalo. Rodič pre dieťa totiž predstavuje záruku, že dohoda s druhým dieťaťom skutočne platí.

Ak teda dieťa danú vec skutočne požičia, môže mu to priniesť radosť, že druhé dieťa obdarovalo, môže získať inú hračku, ktorú mu druhé dieťa požičia, či nové kamarátstvo, no zároveň, naopak, môže získať skúsenosť, že niektoré deti si jeho hračku vezmú a chcú si ju odniesť domov bez toho, že by sa na tom dohodli. Rodič má byť tým, kto dieťaťu vysvetľuje, naviguje ho a pomáha mu vyznať sa vo vlastnom správaní.

Na Babywebe tiež nájdete:

Vyvíja sa naše dieťa dobre?
Máte doma ľaváka?
Aký má vaše dieťa temperament?

Vysvetľovanie a učenie

Dalo by sa povedať, že dieťa sa na svet narodí ako nepopísaný papier. Má svoje dispozície, aké bude temperamentné, citlivé či aktívne. Tento „nepopísaný papier“ sa však popisuje životnými skúsenosťami.

Uvediem príklad: Ak dieťa vidí rodiča alebo nejakú inú osobu, že odhadzuje papier na ulici na zem, je potom úplne normálne, že ho odhodí na zem tiež. Je to preň vzor. Ak dieťa vidí, že rodič telefonuje a má pri tom určitý postoj, energicky gestikuluje rukou a hovorí pritom určité slová (môžeme pozorovať batoľa, že si pri hre vezme telefón a podobne ako rodič sa postaví určitým spôsobom, gestikuluje rúčkou a hovorí pritom určité slová).

Na jednej strane je výborné, ako sa dieťa pomocou napodobňovania ľahko učí, na druhej strane nás môže až zamraziť, čo všetko sa dieťa naučí pomocou toho, čo vidí. Učenie napodobňovaním je zjavné už v dojčenskom období, o to viac sa rozvíja u batoliat. V mnohých ohľadoch je to iba čisté napodobňovanie, bez toho, aby dieťa premýšľalo, či je dané správanie dobré, alebo nie. Tu musí nastúpiť rodič a veci komentovať, vysvetľovať.

Prečo, prečo, prečo

Vysvetľovanie je potrebné vždy. Aj vtedy, ak dieťa nehovorí, a dospelému sa tak môže zdať, že vvysvetľovanie vlastne nie je potrebné. Potrebné to je, pretože dieťa všetko sleduje a ukladá si to do pamäti, a tiež oveľa skôr rozumie, čo veci znamenajú, a oveľa skôr ich dokáže napodobniť, ako ich vie slovne pomenovať.

Nehanbime sa ospravedlniť

Ak sa rodič niekedy zmýli a spraví niečo nesprávne, je podľa môjho názoru úplne namieste, keď sa dieťaťu ospravedlní (že zakričal a nebolo to adekvátne, že udrel dieťa po zadočku a nezodpovedalo to situácii…). Aj z tohto príkladu sa dieťa učí. Učí sa, čo je to ospravedlnenie, ako ho používať a prečo. A to je veľmi dôležité pravidlo.

Už vo veku batoľaťa sa dieťa učí, ako a kedy sa hovorí „ďakujem, prosím, dobrý deň“ a všetky podobné slová, ktoré chceme, aby používalo. Rodič je pre dieťa príkladom, dieťa ho napodobňuje. On je zrkadlom správnosti a nesprávnosti, čo má robiť a čo nie.