Odmeny a tresty vo výchove alebo Ako nevychovať malého tyrana

Tresty a ich riziká

Tresty patria medzi bežné výchovné prostriedky. Zvyčajne k nim ako rodičia pristupujeme preto, že sa domnievame, že tak dieťa vychovávame, vštepujeme mu určité normy správania a morálne hodnoty. Trestáme aj pre výstrahu a ponaučenie – aby dieťa v budúcnosti neopakovalo správanie, za ktoré je teraz trestané.

Často trestáme za to, že nás samých ako deti trestali. Preto teraz považujeme tresty za normálny výchovný prostriedok. Trest býva tiež prostriedkom na odreagovanie vlastných negatívnych emócií (napríklad strachu o dieťa a jeho bezpečie) a frustrácií alebo prejavom výchovnej bezradnosti, bezmocnosti a nezvládania situácie.

Fyzické tresty dieťa zastrašia a na určitý čas odradia od nežiaduceho správania. Potrestané dieťa zároveň so strachom zažíva frustráciu a pocity poníženia, ublíženia a hnev. Všetky tieto emócie potom môžu jedného dňa (napríklad v puberte, keď už dieťa vníma, že tresty nezapadajú do jeho poňatia spravodlivosti) vyplávať na povrch v podobe agresie a násilného správania. Dieťa môže navyše dospieť k názoru, že telesné tresty, teda násilie, sú bežnou normou správania.

Psychické tresty mávajú ešte závažnejší dosah. Deti, ktoré rodičia trestajú napríklad zákazom obľúbenej činnosti alebo, naopak, nútením do neobľúbenej činnosti (napríklad upratovanie „za trest“), alebo mu slovne či správaním dávajú najavo prejavy nevôle, prežívajú hlboko negatívne pocity. Často sa u nich objavujú pocity viny a menejcennosti. Sústavné psychické trestanie môže viesť až k prejavom psychosomatických ťažkostí a neuróz.

Odopieranie rodičovskej lásky ako forma trestu patrí k tým najbolestivejším a najškodlivejším výchovným metódam. Dieťa si z takého správania rodičov odvodí, že ho budú milovať len vtedy, keď sa bude správať určitým spôsobom, ktorý však často odporuje jeho prirodzenosti.

Odmeny a ich riziká

Odmena nám naproti tomu pripadá ako nielen neškodný, ale dokonca aj vhodný prostriedok upevňovania žiaduceho správania dieťaťa. Rovnako ako trest však zostáva iba vonkajším impulzom a prostriedkom, ktorý odráža nerovnocenný vzťah dvoch ľudí – jeden druhého donúti robiť niečo, čo by bez odmeny alebo jej prísľubu pravdepodobne neurobil.

Odmeny používame na to, aby sme dieťa motivovali. Paradoxne však používanie odmien vo výchove vedie k zníženiu záujmu o činnosť, ku ktorej chceme dieťa priviesť. Odmenami vlastne dieťa učíme robiť veci pre odmenu, nie pre samotnú vec. Bez odmeny potom preň táto vec alebo činnosť už nemá zmysel.

Odmeny môžu byť vecné, ako napríklad darček či peniaze, často však používame aj odmeny slovné, teda pochvaly. Zatiaľ čo sa mnohí rodičia mylne domnievajú, že neprimerané množstvo chvály môže u detí viesť k nezdravému sebavedomiu, ukazuje sa skôr, že spôsobuje pokles vnútornej motivácie, nesamostatnosť a tendenciu robiť veci s otázkou: Aký prospech z toho budem mať?

Výchova bez trestov a odmien?

Je však vôbec možné vychovávať dieťa bez použitia trestov, odmien a pochvál? Alebo je taká výchova odsúdená na neúspech a na to, že z dieťaťa vyrastie panovačný malý tyran, ktorý si bude robiť, čo sa mu zachce?

Netrestať a neodmeňovať ešte neznamená nevšímať si nevhodné správanie dieťaťa alebo dieťaťu nevytýčiť hranice. Jednou z možností, ako dieťaťu vštepiť normy správania, môže byť nechať ho v miere primeranej jeho veku prežiť priame dôsledky nesprávneho konania. Tieto prirodzené dôsledky prichádzajú samy od seba bez vonkajšieho zásahu rodiča a dieťa ich teda nevníma ako rodičovskú ľubovôľu, ale, naopak, prežíva ich ako okamžitý logický následok svojho správania.

Čítajte tiež:

• „Nechcem a nechcem!“
• Chcete mať dobré a slušné dieťa?
• Metóda správnej komunikácie: Rešpektovať a byť rešpektovaný

Trest alebo logický dôsledok?

Aký je rozdiel medzi trestom a prirodzeným dôsledkom? Môžeme si ho ukázať na príklade rozliateho čaju. V prvom prípade dieťa rozleje z hrnčeka čaj, rodič ho utrie a dieťa je potrestané, či už zauchom, alebo zákazom sledovania rozprávky v televízii. Takýto trest je však utvorený umelo a nemá žiadnu logickú súvislosť s činom, ktorého sa dieťa dopustilo. Neukazuje mu možnosti, ako sa nabudúce zachovať lepšie, aby sa podobná chyba už neopakovala.

V druhom prípade dieťa v medziach svojich možností rozliaty čaj utrie. Rodič je pritom ten, kto mu pomôže situáciu pochopiť a zareagovať na ňu správne. Napríklad takto: „Teraz je potrebné čaj rýchlo utrieť, kým stečie až na zem. Handra je v dreze. Zvládneš to sám alebo to upraceme spolu?“ Podstatný je mentálny návyk: Urobil som niečo nesprávne – čo môžem urobiť, aby som to napravil? A nie: Urobil som niečo nesprávne – čo môžem urobiť, aby som sa vyhol trestu?

Ocenenie namiesto pochvaly

Podobne sa dajú odmeny a pochvaly nahradiť vhodnejšími výchovnými prostriedkami. Odmeny predstavujú náhradu zmysluplnosti. Namiesto odmeny teda deťom môžeme pomôcť hľadať a sprostredkovať im zmysel danej činnosti. Napríklad dieťa sa neučí upratovať si izbu preto, aby ho pochválili alebo odmenili, ale preto, že v upratanej izbe má všetko pekne poruke a vždy vie, kde má hračku, ktorú hľadá.

Namiesto pochvál môžeme využiť komunikačné schopnosti používané v partnerskom a rovnocennom (nie mocenskom) vzťahu: spätnú väzbu, ocenenie, povzbudenie alebo prejavenie záujmu. Namiesto pochvaly (ty si „šikulka“) si často stačí všimnúť a opísať, čo sa dieťaťu podarilo („vidím, že si si sám umyl ruky a vyčistil zuby“).

Výchova s rešpektom

Odmenám a trestom sa vo výchove tradične pripisuje veľká rola a skutočnosťou je, že ich účinok je obvykle dobre viditeľný a predovšetkým okamžitý. Pomocou odmien a trestov môžeme správanie dieťaťa usmerniť a sformovať tak, aby vyhovovalo jeho vychovávateľom. Práve v tom však spočíva najväčšie úskalie týchto výchovných prostriedkov – dieťa sa učí správať tak, aby vyhovelo vonkajším požiadavkám, no bez skutočnej vnútornej motivácie.

Výchova bez použitia odmien a trestov sa môže spočiatku zdať náročná. Mnoho nových vecí sa musí naučiť aj samotný rodič a často sa zbaviť vzorcov správania, ktoré vo výchove prevzal zasa on od svojich rodičov.

Výchova, keď rodič pristupuje k dieťaťu ako k partnerovi, však zároveň prináša možnosť, ako dieťaťu vytýčiť hranice a pomôcť mu osvojiť si poriadok s láskou a rešpektom.