„Nechcem a nechcem!“

Nie, nechcem!, alebo obdobie vzdoru. Dieťa nechce pristúpiť na dohodu, nechce prijať danú situáciu, daný pokyn. Vo vzťahu k rodičom sa dostáva do opozície.

Hranica troch rokov

Vzdor dieťaťa je obvyklý do troch rokov veku. U niektorých sa prejavuje ešte do piatich rokov. Medzi tromi a piatimi rokmi je toto obdobie menej intenzívne. Dieťa má mať s pomocou rodiča už vytvorené hranice vo svojom vývoji. Má mať aj dobre vyvinuté komunikačné schopnosti a dokázať povedať, čo a ako chce, čo sa mu nepáči a čo sa mu páči.

Obdobie vzdoru

Obdobie vzdoru do vývojového obdobia dieťaťa patrí. Má tam svoje jasné miesto. Dieťa si týmto spôsobom hľadá svoje životné postavenie, nachádza si mantinely, čo môže a je mu dovolené a čo nesmie a nie je mu dovolené. Tieto mantinely mu vychovávateľ musí jasne stanoviť. Z toho, ako dieťa prežíva obdobie vzdoru, môžeme usudzovať aj to, akú vôľu bude mať dieťa v neskoršom veku. Ako si vehementne pôjde za svojím. Ako bude pracovať na danej úlohe, ako sa do nej ponorí a bude ju chcieť zvládnuť.

Kompromisy

Základnou úlohou vychovávateľa v období vzdoru je naučiť dieťa kompromisu. Učiť ho, že nielen ono má pravdu, ale na druhej strane aj to, že nemá vždy ustupovať, povedať svoj názor alebo ho inak prejaviť. A zároveň učiť dieťa prijať názor druhého a rešpektovať ho, ustúpiť.

Čítajte tiež:

• Ako byť dobrým rodičom?
• Bitka často problém nevyrieši
• Chcete mať dobré a slušné dieťa?

Záchvat hnevu

Je v norme, keď sa dieťa nahnevá, švihne sebou o zem, kope, kričí. Skúša to vo chvíľach, keď mu o niečo ide, keď chce niečo dosiahnuť. Rodičia, ak je to možné, by mali nechať v danej chvíli dieťa vzdor prejaviť, aby sa negatívne emócie nehromadili, aby si ich týmto spôsobom dokázalo odžiť.

Ak však dieťa vo chvíli vzdoru ubližuje sebe (búcha hlavou do steny, škrabe sa…) alebo ubližuje niekomu inému (pľuje na ľudí, hryzie…) či ničí majetok alebo zariadenie, ktoré vlastnia všetci (v záchvate hnevu trhá záclony, kope do televízora…), tam už je vhodná konzultácia s detským psychológom, aby odporučil rodičom vhodný postup. Tieto prejavy sa nedajú tolerovať.

Čo to znamená?

Terapeut má pomôcť rodičom odhadnúť, čo správanie dieťaťa znamená. Je to vždy hnev – ako ho teda uvoľniť? Je to volanie po bližšom vzťahu s rodičom – ako ho naplniť? Je to provokácia rodičov, ktorou chce niečo vyjadriť – ako to povedať inak?

Rodičia v takej situácii musia prejaviť veľa trpezlivosti, porozumenia a tiež láskyplnej pevnosti. Žiada si to aj to, aby si dokázali sami uvoľňovať svoje emócie, pracovať s nimi. Krik a obviňovanie dieťaťa nie je namieste. Pocity vyjadrujeme v slovnom spojení „ja“, nie „ty“. Čiže ja sa hnevám, ja už neviem, čo mám robiť, čo si mám počať… Nie – ty si hrozný, čo to zas robíš, to nie je možné…