Lenivý rodič – šťastné dieťa

Kniha Toma Hodgkinsona „Lenivý rodič“ sľubuje hneď na prebale zaručený návod na to, ako byť pohodovým rodičom. Tú som si jednoducho musela kúpiť. Idem si dušu vypľuť a aj tak nestíham to, čo by som chcela. Trpím rovnakými výčitkami svedomia ako veľká väčšina mojich kamarátok.

Na ihrisku deťom s ničím nepomáhajte, budú samostatnejšie

Ide však dohromady byť lenivým rodičom a pritom svoje deti nezanedbávať? Aj podľa odborníkov dieťa potrebuje priestor na vlastné hry, poznávanie sveta, voľnosť, aby mohlo rásť a meniť sa na sebestačného a sebavedomého jedinca. Keď budeme svojim deťom stále stáť za chrbtom a hovoriť im, čo majú robiť, samostatnosti ich tým nenaučíme. Spomenula som si na skvelú radu kamarátky, keď sa jej narodilo prvé dieťa: „Keď budeš chodiť na ihrisko, s ničím mu nepomáhaj, bude sa hrať len tam a tak, ako to samo dokáže, no a ty budeš mať čas si na lavičke čítať knižku.“

Robím to tak dodnes. Deťom na ihrisku nepomáham, nehojdám ich, nebehám za nimi a nepodopieram ich na rebríkoch, musia to zvládnuť samy alebo ísť na inú atrakciu. Zo začiatku som vždy mala nutkanie pomáhať a dieťa to skúšalo, o chvíľku som už mala pokoj ja i dieťa. Obe naše deti sú samostatné a šikovné a dodnes im s ničím veľmi nepomáham. Teda na detskom ihrisku. Takže podľa pravidiel lenivého rodiča som vlastne už tak trochu žila. No napríklad to, ako si v nedeľu prečítať noviny, to som nevedela.

Ako si v nedeľu v posteli čítať noviny

Je to ľahké, jednoducho si ich každú nedeľu čítajte. A dočítajte. Nevyliezajte z postele, aj keby vás deti ťahali von hoci aj „násilím“. Aj keby ste prvú nedeľu vôbec nevnímali obsah článkov, ktoré čítate. Nič to. Ide o to, aby si deti navykli na to, že si čítate a myslíte to vážne. Za nejaký čas vás čítať nechajú. Klasika je, že otcovia si môžu popoludní schrupnúť a matky nie, prečo? Pretože sa necháme z postele deťmi vylákať a hneváme sa na manželov, že si pokojne spia. Nehnevajme sa, učme sa od nich. Práčka i vysávanie počkajú a deti to bez vás tiež chvíľu vydržia.

Prekrúžkované deti

Od hrôzy mi vstávajú vlasy dupkom, keď počujem od známych, že ich dieťa chodí na džudo, piano, futbal, florbal, angličtinu a výtvarnú. Predtým som z toho mala výčitky, dnes viem, že ich deti ľutujem. Majú toho príliš a rodičia vlastne tiež. Sú otrokmi všetkých tých úloh. Pritom deti potrebujú hlavne hru a radostné poznávanie.

Lenivý rodič je paradoxne zodpovedným rodičom, pretože podstatou lenivého rodičovstva je úcta k dieťaťu, dôvera v neho ako v ľudskú bytosť.

Lenivý rodič ušetrí veľa peňazí

Lenivý rodič nevyráža každý víkend do akvaparkov a zábavných centier, zoologických záhrad a na hrady a zámky. Je doma a pozerá z okna napríklad na nedávno vyrobené kŕmidlo pre vtáky, skáče s deťmi za domom gumu alebo z papiera vyrába lode. Zadarmo je i hra na babu, na skrývačku, šteklenie, kotrmelce a množstvo ďalších aktivít.

Ak chcete spoločnosť, pozvite priateľov alebo s nimi vyrazte niekam von, kde je ihrisko a vedľa neho krčmička s vaším obľúbeným pivom. Vy neotravujete deti, ony nebudú otravovať vás.

Čítajte tiež:

• Odmeny a tresty vo výchove alebo Ako nevychovať malého tyrana
• Ako byť dobrým rodičom?
• Rytieri a princezné alebo Rozdiely vo výchove chlapcov a dievčat

Zapojte deti do domácich prác

Ďalšia rada lenivého rodiča je, nech deti so všetkým pomáhajú. Neupratujte samy, naučte to i vaše deti. Z vlastnej skúsenosti viem, že sa to vyplatí. Spočiatku je to drina, ale keď nepoľavíte, deti si potom dokážu samy upratať izbu, pomôžu s riadom, bielizňou, nákupom. Nezakazujte im pomáhať vám s čímkoľvek, nekritizujte ich, že to nevedia tak dobre ako vy, učte ich robiť to lepšie. Motivujte ich.

S malými predškolákmi je však potrebné robiť všetko spoločne. Vziať ich za ruku a povedať napríklad: „Teraz treba upratať kocky do škatule, teraz ich donesieme do tvojej izby a uložíme do zásuvky.“ Vysvetlite deťom, že veci sa robia tak a tak, a potom to s nimi urobte. Je zaujímavé, že čím primitívnejšie národy a podmienky pri výchove detí, tým viac deti pomáhajú a pracujú.

Práca predtým patrila k životu a bola pre deti i hrou

Maliar Josef Lada vo svojom životopise „Kronika môjho života“ spomína na detstvo, ktoré sa skončilo vo chvíli, keď deti odložili plienku. Šup s nimi ku kravám a dojiť, šup s husami na pašu, nakŕmiť dobytok, potom do potoka po vodu a pešo denne celé kilometre do a zo školy. Nadávali deti a volali na linku bezpečia? Nie, bolo to pre ne normálne. Našli si v tom svoju poetiku, práca patrila k životu a bola i hrou.

Neproste o pomoc, nerozkazujte, nech pomôžu, keď domáce práce budú normálna vec, ktorú všetci robia bez ďakovania a prosieb, budú to brať i vaše deti a vy si budete môcť počas víkendu dlhšie pospať, potom si prečítať noviny a potom si dať raňajky, ktoré vám pripravilo vaše spokojné a samostatné dieťa. Pretože správne lenivý rodič má vždy šikovnejšie dieťa ako ten, ktorý doma urobí všetko skôr, kým sa dieťa vráti zo školy.