Otcovia, do pôrodnej sály!

Trend prítomnosti otcov pri pôrode sa aj v našej krajine stal čímsi samozrejmým a väčšina ľudí považuje prítomnosť otecka v pôrodnej sále za prospešné, chvályhodné a zrelé rozhodnutie. Ale zďaleka nie všetci muži sú vhodnými kandidátmi na túto krátku, o to však intenzívnejšiu životnú úlohu pôrodného asistenta svojej vlastnej ženy.

Zdroj: archiv redakce

Dnes môže ženu pri pôrode sprevádzať prakticky ktokoľvek, naposledy napríklad v Španielsku odrodil svoju matku šesťročný chlapec. Obdobným extrémom je prítomnosť svokry pri pôrode. V pôrodných sálach však nechýbajú ani sestry, babičky, kamarátky a možno sa už čoskoro dočkáme aj toho, že pupočnú šnúru bude slávnostne prestrihávať napríklad tréner basketbalového tímu, ktorého je rodička členkou.

Krstiteľ s nožnicami

Vždy som sa považoval za teoreticky dostatočne vybaveného otca. Vedel som, že tehotenstvo je rozhovor a tehotný je vždy pár, nielen žena. Vedel som, že tehotenstvo nie je choroba a vedel som aj to, že pri pôrode svojej ženy jednoducho budem, a to aj keby traktory z neba padali. Zároveň mi bolo jasné, že prítomnosť mužov pri pôrode nemusí byť univerzálne platné pravidlo. Mužov totiž vo všeobecnosti nemá veľký zmysel do čohokoľvek nútiť a o prítomnosti pri pôrode to platí dvojnásobne. Skutočnú podporu môže totiž žene poskytnúť len ten, kto ju do pôrodnej sály skutočne sprevádzať chce a od prvých momentov túži byť so svojou rodinou. Ale aj takýto otecko by mal byť poučený.

Osobne napríklad nepovažujem prestrihávanie pupočnej šnúry za bohvieaký zážitok, hoci niektorí lekári núkajú túto možnosť až s prekvapujúcou samozrejmosťou. „Neotvárame predsa obchodný dom ani nekrstíme loď,“ šomral som si popod nos, keď som vďačne odmietal podávané zakrvavené nožnice a snažil som sa vnímať čo najmenej detailov. Nielen preto som zástancom hesla: Mužovo miesto je pri hlave.

Pred pikolou, za pikolou (nikto nesmie stáť)

Mnohí otcovia totiž v návale entuziazmu precenia svoje sily a dôsledky bývajú často nemilé. Zvyčajne k nim, bohužiaľ, patrí strata sexuálneho apetítu, pretože zážitok z pôrodnice až príliš silno prekryje všetko ostatné, čo môže ženino lono ponúknuť. Tichá podpora vrátane hladenia vlasov a upretého pohľadu je teda presne tým, čo by mal muž v pôrodnej sále ponúknuť a zároveň aj vyhľadávať. Pravda, existujú otcovia typu zúrivého reportéra, ktorí na svoje pripravené kamery a fotoaparáty zaznamenávajú všetko od prvého sťahu až do pôrodu placenty, ale ja som už dopredu vedel, že k nim nepatrím. Práve títo nadšení otcovia sú však hrdými vlajkonosičmi a propagátormi prítomnosti mužov pri pôrodoch a svoje snímky nezabudnú priniesť na žiadnu rodinnú oslavu.

Ženy sa za nich trošku hanbia a z pôrodu si pamätajú predovšetkým to, ako manžel prekážal lekárom pri práci.

Rodiaci muž

Vari ešte horším typom muža býva otecko – zdravotník, ktorý je často tá najaktívnejšia osoba v celej nemocnici rozhodne nešetriaca dobre mienenými radami a postrehmi. Ja som mal zo začiatku pocit, že musím svoju ženu chrániť predovšetkým pred zlými zdravotnými sestrami, ktoré som si predstavoval ako Veľkú sestru z Preletu nad kukučím hniezdom. Našťastie sa ukázalo, že moje obavy boli neopodstatnené. A tak som sa v pokoji mohol ponoriť do úlohy exponátu v múzeu voskových figurín. Nikomu som neprekážal, nepatril som teda ani medzi tých príliš neobľúbených nastávajúcich oteckov a počas samotného pôrodu si ma nikto veľmi nevšímal. Spätne som zistil, že si síce z onoho vrcholného momentu príliš veľa toho nepamätám, ale aspoň som neomdlel a nepridával tak svojmu okoliu ďalšie starosti.

Avšak hneď vo vedľajšej miestnosti bol otec – rodička, ktorého hlasový prejav chvíľami dokonca prehlušil výkriky jeho vlastnej ženy. Muž, ktorý híka, skáče, vyvaľuje oči a predýchava sťahy svojho neexistujúceho maternicového svalstva, je typom, ktorý síce pôsobí ako oddaný a chápajúci partner, ale práve uňho si nie som celkom istý, či nemal ostať aspoň počas prvého polčasu doma. Napriek absencii ženskej psychiky si viem živo predstaviť, že zúrivo rodiaci chlap príliš príjemné a pokojné zázemie v cudzom prostredí nemocnice svojej partnerke nevytvára.

Otcovia na striedačke

Našťastie vždy existujú kompromisy. Nikde nie je napísané, že muž sprevádzajúci svoju ženu pri pôrode sa od nej nemôže od prvého do posledného momentu ani pohnúť! Ak je budúci otecko milovníkom hokeja, veľmi dobre vie, že každý správny hráč potrebuje striedať. Zápas býva predovšetkým u prvorodičiek pomerne dlhý a vyčerpávajúci, a tak aj on musí šetriť svojimi silami a odobrať sa na striedačku. Tá môže byť rovnako dobre absolvovaná na chodbe pred pôrodnou sálou, ako aj v priľahlej krčmičke na námestí.

Pravdou totiž zostáva, že dokonalú podporu poskytne svojej rodiacej partnerke len máloktorý muž. Možno niekde hlboko vo svojom podvedomí tušíme, že keby sme mali rodiť my muži, ľudstvo by zrejme vyhynulo veľmi rýchlo. Pri prvom pôrode svojej ženy som teda bol a vytrval som.

Pôrod bol dlhý a náročný, a tak som jej po dvadsiatich troch hodinách mohol infúziu s glukózou len závidieť. Keď som šiel k pôrodu nášho druhého dieťaťa, neponáhľal som sa. Žena bola v pôrodnici a ja som očakával ďalšie celodenné martýrium. Nasvedčovali tomu aj správy od ošetrujúcej lekárky a nechcel som sa ponáhľať, aby som neskončil s autom v priekope ako správny otec – nervák, ktorý sa sotva na niečo dokáže sústrediť. Cesta z nášho bydliska do pôrodnice bola dosť dlhá, pretože v nemocnici, v ktorej som bol dovtedy zamestnaný, som v rámci pudu sebazáchovy rodiť odmietol. Niektoré zariadenia s nálepkou Baby Friendly Hospital ju totiž skutočne nemajú nadarmo.

A tak sa stalo, že sa dcérka narodila vo chvíli, keď som brázdil nočnú diaľnicu a počúval sentimentálne melódie. Bolo mi ľúto, že som to napriek všetkým predsavzatiam nestihol. Mojej žene to bolo rovnako ľúto, ale potom sa objavila aj svetlá stránka môjho meškania. Ona mala pokoj a mohla si druhý pôrod užiť bez toho, aby brala ohľady na svoje okolie a ja som zistil, že niekedy je jednoducho príjemné prísť na hotové. Nechať veci prirodzene plynúť a trebárs sa k pôrodu dostaviť až po pôrode. Čo ak práve toto je tá správna cesta k rodinnému šťastiu?