Petra: To je môj syn!
TEHUĽKA LIVE! PETRA Bolo pár minút po polnoci a z nemocničnej postele ma vyhnal bolestivý pocit v bruchu. Na wc som len vyprázdnila mechúr, ale po príchode na izbu som mala pocit, akoby som si cvrkla, a tak som sa vrátila. Ešteže je na tomto oddelení povinné nosenie vložiek. Na tej mojej bola totiž krvavá stopa a ja som v tom momente vedela, že v dnešný deň budem držať v náručí nášho syna.
Zdroj: archiv redakceFoto: Lenka Valentová, www.fotolienka.sk
Utekala som teda za sestričkami. Celkom pokojné kvapli na mokrú vložku nejakú látku, ktorá sfarbením určí, či ide o plodovú vodu. Nemýlila som sa, poslali ma pobaliť si veci. Na chodbe bolo síce svetlo, ale inak úplné ticho, ktoré akosi dotváralo napätú atmosféru celej situácie.
Z pôrodníckeho oddelenia ma prišli vyzdvihnúť, vzali mi kufor a sestričky z môjho oddelenia popriali veľa šťastia. Nemocnica zívala o tomto čase prázdnotou. Po príchode ma sestra napojila na monitor a pýtala si papiere, či mám zaplatenú epidurálku a otecka pri pôrode. Vravím, že otecka áno.
Na monitore som sa už pomaly začala zvíjať od bolesti, na čo mi „milá“ sestra povedala, že to bude ešte tak 4-krát horšie. Potom ma prišla skontrolovať doktorka, ale skonštatovala, že už sa síce otváram, ale ešte je skoro, hlavička je vysoko. Počas čoraz častejších kontrakcií som sa snažila všetko s ľahkosťou predýchať, no to bola úloha čím ďalej, tým ťažšia. Bolesti som si snažila zmierniť aj teplou sprchou.
Následne ma odprevadili do pôrodného boxu, z ktorého si pamätám len posteľ. Tu som sa trápila peknú hodinu sama, kým pustili otecka ku mne. Ten sa do pôrodnice dostal v takom rekordnom čase, že ho donútili ešte čakať vonku. Keď som ho zazrela prichádzať, hneď sa mi uľavilo. Ani nie tak na bolesti, ako na duši. Celý čas ma podporoval, pomáhal mi dýchať, chodiť, vstávať, sadať a som si istá, že bez neho by som to zvládala omnoho ťažšie.
Po každej silnej kontrakcii som upadla do spánku, ktorý sa mi zdal, akoby trval polhodinu, ale v skutočnosti to boli také päťminútovky. Nie div. Keďže som si nedala epidurálku, dali mi aspoň lieky proti bolesti. Prešlo nekonečných 8 hodín, doktori neprestajne sledovali vývoj a hoci som bola otvorená na 9 prstov, pôrod bol stále v nedohľadne – hlavička bola vysoko. Keďže bolesti už boli neznesiteľné, chcelo sa mi už hodnú chvíľu tlačiť a malý sa podľa monitora už necítil v brušku dobre, doktori rozhodli – ukončíme to cisárskym rezom. V tom momente som bola síce preľaknutá, ale omnoho viac vyčerpaná a oťapená – už som to chcela mať za sebou.
Čítajte tiež:
- Zotavenie po pôrode cisárskym rezom
- Bonding – láska na prvý dotyk
- Cisársky rez nie je prekážkou pri dojčení
Ešte pusa tiež vyčerpanému oteckovi a hor sa na operačku. Zdalo sa mi ako večnosť, kým mi umŕtvili dolnú polovicu tela a malého z brucha vybrali. V skutočnosti to však bolo 17 minút, kým mi malého ukázali (na 2 sekundy) a utekali s ním do inkubátora, lebo mu bola zima. Tam už bol pri ňom šťastný otecko a mňa mohli zašiť, čo trvalo omnoho dlhšie než samotný pôrod. Potom ma previezli na jisku, po ceste som mohla ešte na chvíľku stretnúť otecka, ktorý s veľkým šťastným úsmevom šiel za naším synom. Totálne hektické, ale extrémne šťastné chvíle… na jisku mi potom priniesli nášho malého-veľkého. Keďže vážil 4 110 gramov a meral 51 cm, doktori sa nečudovali, že sa rozhodol neprísť na svet prirodzenou cestou. Je veľmi múdry, veď by ho to mohlo bolieť.
Bol to ten najkrajší pocit, prvýkrát si malého priložiť k prsníku. Ako sa hovorí „Moje dieťa je najkrajšie na svete“, tak je to úplná pravda. Náš syn je taký nádherný, dokonalý, rozkošný, úžasný a najmä mega milovaný.
Partnerom rubriky je: Femibion – väčšia istota pre mamičku, že bude mať dostatok aktívnej formy kyseliny listovej pre správny vývoj svojho bábätka. Prečo? Vďaka Metafolínu. Viac o doplnku stravy na www.femibion.sk
