Tehuľka LIVE! Táňa (41): Tobiho museli operovať

Tušenie sa potvrdilo

V poslednom článku som vám písala, že s Tobim je všetko v poriadku, no zvrtlo sa to veľmi rýchlo. Prečo? Posledných pár dní sa mi hlavička drobca zdala akási iná. Mala som pocit, že čelová časť je opäť neúmerne väčšia ako tvárová.

Keďže som ešte na škole pracovala s detičkami s rovnakou diagnózou, akú má dnes Tobi, tušila som, že niečo nie je v poriadku. V stredu sme boli na kontrole a aj na sono mozgu, no a tam sa moje tušenie potvrdilo.

Čítajte aj:

Najčastejšie problémy pri dojčení
Starostlivosť o nedonosencov

Komôrka pomôôôž

Pani docentka Chovancová, ktorej som nesmierne vďačná za všetko, čo pre Tobinka spravila od prvých sekúnd jeho života, hneď volala chirurgovi MUDr. Hornovi, ktorý ochotne nechal telefónne číslo pre mňa a čakal nás, kým prídeme na Kramáre. Tam si nás hneď aj nechali a v piatok Tobiho operovali.

Boli dve možnosti – buď mu zavedú komôrku, cez ktorú budú pravidelne odsávať mozgomiešnu tekutinu, alebo zavedú priamo trvalý vnútorný shunt, čo je laicky povedané hadička, ktorá vedie od mozgu do tráviaceho traktu.

Tam je odvádzaná a filtruje sa nadbytočná tekutina, ktorá za normálnych okolnosti cirkuluje sama, no pri prekážke nemá ako odchádzať a hromadí sa v hlávke. Práve tým hlávka rastie, kosti sa rozostupujú a mozog môže byť utláčaný. Na sále sa rozhodli pre komôrku a budeme dúfať a veriť, že to pomôže a ďalšia operácia nebude nutná.

Komôrka totiž nemôže byť zavedená dlhodobo, hrozí tu hlavne infekcia, preto buď to pomôže a komôrku zrušia, alebo ju budú musieť zrušiť a zaviesť ten trvalý takzvaný shunt.

Mlieko som netratila. Vďaka

Dnes sa už Tobík cíti lepšie aj lepšie vyzerá. Bol poumývaný a oblečený, tak už bol na neho krajší a menej bolestivý pohľad. Som vďačná za to, že asi len zázrakom mám ešte mliečko pre Tobíka, teda po tých stresoch, ktoré som v piatok prežila. Bála som sa, že o mliečko prídem.

Tobiho mi vzali z rúk o šiestej ráno a až takmer do 11-tej som nevedela, čo sa deje a všetci mi vraveli, že z operačky sa ešte neozvali.

Tobík nech už si doma, čakáme ťa..V izbičke je smutno..

Myslela som, že sa zbláznim od strachu. … Až pred 11-tou mi prišli povedať, že sa mam zbaliť a malinký, že je na intenzívke.

Tobík mal opäť problémy so srdiečkom, tak ho museli umiestniť na JIS a mne našli voľnu posteľ o tri poschodia vyššie, keďže na JIS nemôžem byť s Tobim nonstop. Ten pohľad na Tobiaska tesne po operácii bol nesmierne bolestivý, ale bola som šťastná, že to máme za sebou.

Dostal ešte transfúziu krvi a plazmu, keďže má veľmi nízke hodnoty.

Začal sa opäť usmievať

Povzbudzujem sa tým, že Tobík začína opäť papať, aj keď ho ešte nemôžem dojčiť, no dovolili mi ho kŕmiť z fľašky.
Tak krásne reaguje, keď prídem a počuje môj hlas, hneď sa otáča za mnou a hľadá moju ruku. Vždy ma drží za prst, aj keď papa, aby som mu náhodou neušla.

Aj vo štvrtok, keď mal vyšetrenie CT a museli mu dať slabú narkózu pomocou sirupu, zaspával mi na rukách a cely čas ma držal za prst.

Dnes sa Tobi začína opäť usmievať a hlavne, keď sa napapá a spievam mu, kto by sa neusmieval pri mojom hlasovom rozsahu. Ak to pôjde takto ďalej a Tobi už nebude mat problémy, mali by nás preložiť opäť na chirurgiu a budeme spolu. Konečne…

Neublížil, ale posilnil ma

Nedá mi nereagovať na udalosť, ktorá sa stala pred nedávnom. Pred pár dňami, v deň, keď som viezla Tobiaska na Kramáre a už som vedela, že je zle, vyšli z úst pre mňa dávno veľmi blízkeho človeka slová, ktoré zaboleli, ale zároveň ma aj posunuli o kúsok ďalej. Dotyčný ani netuší, ako dokáže pomôcť, aj keď on si myslí, že mi ublíži, že ma opäť položí na lopatky a donúti ma zamýšľať sa nad tým, aká som najhoršia matka a žena pod slnkom.

Vytkol mi, že mám ďalšie dieťa, a teda nemôžem dávať lásku všetkým deťom rovnako. A tiež aj to, že píšem články len preto, aby ma každý ľutoval… (Nie neprestávajte čítať, aj keď to vo vás vrie, ale čítajte ďalej).

Verte, že každý milujúci rodič podriaďuje svoj život deťom a všetko ostatné ide na vedľajšiu koľaj. Nerobí to preto, aby mohol povedať, ja pre ne robím všetko, ale pretože ich neskonale miluje a skutočne spraví pre ne všetko. A ľútosť je naozaj to posledné, čo momentálne potrebujeme a tí , ktorí si niečo podobné prežili, mi dajú za pravdu.

Všetky moje pokladíky:)

Všetky deti ľúbim rovnako

Svoje deti milujem všetky bez rozdielu, pretože láska sa nedá rozdeliť. Buď deti milujete nezištne a so všetkým, čo s nimi život prináša, alebo v sebe tú lásku nikdy nenájdete ani pre jedno. Nedá sa ľúbiť jedno dieťa viac a druhé menej…

Všetky moje deti boli chcené a milovala som ich od prvého okamžiku, ako mi začali rásť pod srdcom, aj keď boli splodené každé v inom životnom rozpoložení. Za každé jedno by som obetovala svoj život.

To, že teraz venujem viac času, energie a snáď prejavujem viac lásky a obetavosti Tobiaskovi je zapríčinené tým, že práve Tobi najviac potrebuje cítiť moju lásku a blízkosť. Neznamená to však, že o niečo menej ľúbim a myslím na ostatné deti.

Mohlo by vás zaujímať:

Aká som matka?
Aj malé dieťa sa dokáže zamilovať

Údím ťa, mama:)

Viem, že hlavne moje dcérky to chápu a berú to tak, ako to je a nič mi nevyčítajú, ba naopak ich prvá otázka v telefóne vždy znie: „Ako je Tobimu?“ Vedia, že keby išlo o ne, bola by som rovnako pri nich a dodávala im silu, oporu a lásku rovnako ako Tobimu. Nikdy som ich nenechala samé v nemocnici. Vždy som bola pri nich, či mala Sany rok alebo Lucka osem, či som mala v nemocnici pri nich posteľ alebo len stoličku.

Niekedy nechápem zmýšľanie určitých ľudí, ale vysvetlenie nachádzam v tom, že sú to asi šťastní rodičia zdravých detí a nikdy nepocítili bezmocnosť pri pohľade na choré, ubolené, krehké telíčko, ktoré neúprosne bojuje, aby sa mohlo vrátiť do náručia milujúcich rodičov.

Nikdy nezažili bezmocnosť pri myšlienkach ako pomôcť svojmu práve narodenému dieťatku. Alebo sú to ľudia, ktorí deti ešte nemajú, a v tom prípade im prajem jediné, aby tento pocit nikdy nemuseli prežiť, aby sa mohli tešiť zo zdravých detí, plných energie a chuti stvárať huncútstva.

Najväčším zadosťučinením pre rodiča je, že kráča správnou cestou a robí, žije, dýcha len pre svoje deti, je cítiť teplé rúčky, objatie okolo krku a nežne úprimné šepkanie „Ľúbim ťa, si najlepšia mamina, tatino na svete“.

Už aj Chrisík opakuje tieto najkrajšie slová, ktoré mu denne opakujeme my, aj keď z jeho ústočiek vyjde len úprimné: „Údim ťa“, vie presne, čo tieto slová znamenajú a kedy idú detských úst, znejú neskutočne čisto a úprimne.

Aj Chrisík už vie povedať: Údím ťa mama:). Teda keď nespí, ale neje:)

Ďakujem za všetky reakcie

Vrátim sa ešte k slovám, že tieto články píšem len preto, aby ma každý ľutoval. Boleli tieto slová, ale keď som sa nad tým neskôr zamyslela, donútilo ma to aj pousmiať sa. Načo potom tento človek moje články číta, načo sa k nim pravidelne vracia? Preto, že ho zaujali a nedá mu neotvoriť ďalší a či preto, aby mal čo použiť pri konfrontácii so mnou a opäť ma zhodiť.

Ani zďaleka nepíšem preto, že očakávam ľútosť, ani zďaleka nezveličujem a nesťažujem situáciu. A ak si to niekto myslí, mám jednoduchú radu: „Prosím prekliknite na inú stránku, nikto vás nenúti čítať moje myšlienky, pocity, prežívanie“.

Píšem jednak preto, že ak mám byť sebecká, pomáha mi to hlavne dostať všetko zo seba a nedusiť a nenechať si zožierať vnútro. Už dávno som pochopila, že najhoršie je všetky svoje myšlienkové pochody, pocity a trápenia vrstviť jeden na druhý, udupávať a nedokázať si spraviť z času na čas vnútornú očistu.

A na druhej strane píšem pre tých, ktorým moje slová, myšlienky, ale aj skúsenosti a rady pomôžu v ich trápení a prežívaní. Viem, že je veľa rodín na tom oveľa horšie, ale rovnako je veľa rodín, bezstarostne plávajúcich životom. Každý má možnosť vytiahnuť si z prečítaného to, čo práve pre seba potrebuje.

Vedzte, že tisíckrát viac pre nás, ale aj pre ostatných v našej situácii znamenajú jednoduché slová „držíme palce, myslíme na vás, modlíme sa za vás“ ako slová „ľutujem vás, mrzí ma to“. To, že moje články nie sú písané len tak do vetra, ale dokážu aj pomôcť, povzbudiť, dodať silu druhým, ktorí sa rovnako nachádzajú v ťažkej životnej situácii, znamená pre mňa omnoho viac ako slová tých, ktorí zrejme nie sú vyrovnaní sami so sebou a svojimi životmi.

Práve listy od cudzích ľudí, ktorí napíšu, že im určitá myšlienka, situácia alebo konkrétny článok dodal silu a energiu sú pre mňa smerodajným zadosťučinením, že robím správnu vec a nielen pomáham sebe, ale pomôžem aj druhým.

Prečítajte si tiež:

Predčasný pôrod
Dojčenie – hlavné zásady

Vyplakala som sa slzy, ktoré ťažili

Dnes som opäť navštívila kaplnku. Bola som tam sama, na oltári horela sviečka a ja som to tentoraz prežívala oveľa, oveľa silnejšie a hlbšie ako kedykoľvek predtým. To ticho a pokoj ma jednoducho dostalo. Vyplakala som zo seba asi všetky slzy, ktoré ma kedy ťažili a s hlbokým nádychom môžem kráčať ďalej…

Držme si palce, nezáviďme si a neubližujme si, každý si musí prežiť ten svoj život. Keď tak hľadím na drobčeka, pohládzam jeho jemné líčka a aj napriek tomu, že vďaka množstvu hadičiek a prístrojov si ho nemôžem pritúliť, aby cítil tlkot môjho srdca, pobozkať ho, viem, že cíti moju nekonečnú lásku a túžbu…a nielen moju, ale celej našej rodiny.

Tobi, ľúbime ťa.

Milí moji, musím sa vrátiť späť do nemocnice. Chcela som vám len v rýchlosti popísať uplynulý týždeň. Tak nám držte palce, aby všetko dobre dopadlo a čoskoro nás pustili opäť domkov.

S pozdravom Táňa a Tobík