Tehuľka LIVE! Táňa v 22. týždni: Najkrajší zvuk – buch-buch

Prvé buch-buch

Hurá som doma! Z nemocnice ma pustili, tak sa vám opäť hlásim zo záhradky respektíve z altánku, keďže vonku tíško prší už druhý deň. Obedík sa pečie v rúre, obaja drobci spinkajú a zrazu tu zavládlo také ticho a pokoj. K tomu ten zvuk dažďových kvapiek je nesmierne upokojujúci… Musela som sa dokonca premiestniť z lehátka na stoličku, lebo mi začínali padať viečka :o) a asi by nebolo nič ani z článku a ani z obeda…

V nemocnici som pobudla 4 dni, najhoršie to bolo v pondelok. Zámerne som šla skoro ráno, aby som sa čím skôr dostala na izbu a nemusela celé hodiny čakať pred ambulanciou. Do čakárne som prišla o 7,30 a na izbu som sa dostala o 12,30. Hneď ma napojili na magnéziové infúzie, ktoré mi podávali každých 6 hodín, potom som absolvovala prijímaciu prehliadku s pani doktorkou.

Bola to veľmi milá mladá lekárka, ktorá ochotne odpovedala na všetky moje otázky, a zahnala obavy. Spravila mi hneď aj ultrazvuk, takže som sa dozvedela, že náš drobček váži 350g a meria asi 20cm. Prvýkrát som počula tlkot jeho srdiečka, bola to nádhera.

A tento zvuk ma udržiaval pri „živote“, každý večer som sa tešila, že pri večernej vizite budeme v rýchlosti počúvať aj krátke buch-buch bábätka.
Keďže som nič iné nerobila, iba v pokoji ležala, sledovala kvapkajúcu infúziu a každú chvíľu od nudy zaspala, tlak sa po dvoch dňoch upokojil až natoľko, že zas klesol pod normál.

Home!

V stredu ma preto od infúzie odpojili a nasadili iba liekovú liečbu. Chlapci moju neprítomnosť zvládli na jednotku, až v stredu začal byť Chrisík smutný. Patrik totiž odišiel aj na nočnú, Chrisík vraj stále dokola volal: mama, tati, Lulu.. Štvrtok som bola preto rozhodnutá, idem domov, aj keby traktory padali.

Lekári našťastie nemali extra dôvod ma tam dlhšie držať, tlak bol v poriadku, poslali ma teda domov s tým, že budem dodržiavať tri zásady – ležať, nerozčuľovať sa, nestresovať sa. V tej chvíli by som sľúbila aj nemožné, len v duchu som si vravela, že by sa mi hodil nejaký rýchlo kurz ako na to..
.
Keď som prišla domov, „Kuki“ akurát zaspinkal, nevedela som sa dočkať, kedy sa prebudí a ako zareaguje. To bolo prekvapko, keď som mu nakukla do izbičky, tak sme sa vyobjímali, vybozkávali a bolo dobre… Len ma potom nechcel spustiť z očí, keď som sa priblížila k bránke, hneď bol pri mne.

Čítajte aj:

Rizikové tehotenstvá
Mýty a povery o tehotenstve

„Perfektný“ prístup lekárov

V nemocnici som mala aj dosť nepríjemný zážitok. Keďže bol týždeň najvhodnejší na veľký morfologický ultrazvuk, bola som objednaná na stredu poobedie na súkromnej klinike, kam posiela všetky mamičky naša obvodná gynekologička. Síce sa tam platí, no tešila som sa, že to prebehne ako pri Chrisíkovi – doktor prešiel so mnou každú jednu kostičku a každý jeden orgán. preskúmali sme spolu celú tú malú garsonečku nášho drobček, odniesla som si a nielen ja (keďže vtedy tam boli so mnou aj dievčatá) krásny zážitok a v neposlednom rade aj celé CD s fotografiami a videom.

No teraz bola realita iná. Keďže som bola hospitalizovaná, poslali ma na ultrazvuk v nemocnici, jednak som mohla zabudnúť na prítomnosť Patrika, hoci sa veľmi tešil, no a prístup doktorky bol katastrofálny. Hneď na začiatku mi bolo jasné, že s fotografiou alebo akokoľvek 3D podobizňou môjho synčeka na pamiatku sa môžem rozlúčiť a pri pohľade na jej odmeraný výraz tváre som sa neodvážila ani na nič spýtať.

To, že je drobček v úplnom poriadku, som sa dozvedela iba z rozprávania medzi lekárkou a jej kolegyňou, keďže tam bola lekárka, ktorú zaúčala.

V nemom úžase som sledovala káble zadnej časti monitora a viete si predstaviť moje pocity, keď som počúvala, ako má náš bublinkáč pootvorené ústočká a vykrojené pery, ako má jednu rúčku pod hlavičkou takže sa mu nedajú zrátať dobre všetky pršteky… „Ale nebojte sa, má ich všetkých päť“ To bola jediná veta smerujúca ku mne.

Upokojovali ma slová, že mozoček je v poriadku, srdiečko je riadne vyvinuté, obličky, močový mechúr, brušná dutina je ok, nôžky, rúčky v poriadku, poloha I, placenta vpredu….

Prečítajte si tiež:

Aký bude, keď sa stane otcom?
Výpočet termínu pôrodu

Bolo mi to ľúto

Takže bábätko nám rastie do krásy a je úplne v poriadku, len maminke bolo z toho všetkého ešte chvíľku smutno. Nie nadarmo sa vraví, že niekedy je lepšie, priplatiť si. Niekto si síce možno povie, že je to zbytočnosť, ale tá túžba vidieť aspoň občas, ako si vaše dieťatko spokojne cmúľa pršteky, kopká si a bezstarostne pláva, je obrovská. Tých 9 mesiacov je príliš dlhá doba čakania na zázrak.

Tak trošku som sa posťažovala s pocitmi mojej ošetrujúcej lekárke a ona mi s úsmevom na perách vraví: „Veď je to vaše štvrté dieťa, to už predsa nemôžete brať ako pri prvom“. Niečo podobné som počula aj od mojej „spolubojovníčky“ na izbe – „Ako sa môžeš tak tešiť a rozprávať o tom, akoby to bolo tvoje prvé dieťa?“

Nechápem, myslím, že nie som jediná, ktorá berie každé tehotenstvo ako prvé, veď každý ten zázrak som od prvého okamihu milovala a milujem rovnakou láskou, či už to bola moja prvorodená Lulinka alebo náš štvrtý bublinkáčik.

Rovnako sa teším, mám strach, obavy, aby bolo všetko v poriadku, rovnako plánujem a rozmýšľam, čo a ako bude najlepšie, rovnako sa neviem dočkať toho neskutočne krásneho prvého stretnutia, keď si ho k sebe priviniem…

Ach jaj keby tak už bol november, no trpezlivosť ruže prináša. Drobec sa už zobudil, obed sa dopiekol, takže sa s vami lúčim a teším sa opäť o týždeň.

Vaša Táňa

Táňa je už v 22. týždni, Bublinkáč sa vyvíja podľa tabuliek