Podpora ranej väzby po pôrode cisárskym rezom

Kontakt kože na kožu po pôrode cisárskym rezom

Podľa desatora podpory ranej väzby, ktoré spracovali a odporúčajú klinická psychologička Michaela Mrowetz a pediatrička Marcela Peremská, zdravotníci po pôrode cisárskym rezom pokladajú nahého novorodenca pod prsia – horizontálne. Operačné pole sa zníži pod hruď matky.

Podľa potreby novorodenca pridržiava ďalšia osoba, teda otec alebo iný sprievod pri pôrode, prípadne zdravotník, aby bábätko mohlo efektívne hľadať bradavku a pricucať sa.

Kontakt pokožky na pokožku (skin to skin) môže po pôrode cisárskym rezom na nevyhnutne dlhý čas (pri dokončovaní operácie a premiestňovaní matky na lôžko) zaistiť namiesto matky otec. Jeho baktérie sú prirodzené a prínosné, na rozdiel od baktérií ošetrujúceho personálu.

Podpora ranej väzby po pôrode cisárskym rezom s odbornými komentármi Michaely Mrowetz:

Plný kontakt kože na kožu dieťaťa s matkou po operatívnom pôrode uľahčuje dieťaťu adaptáciu na rýchly prechod z vnútorného prenatálneho prostredia do vonkajšieho prostredia mimo maternice.

Dieťa stále počuje tlkot matkinho srdca, matkin hrudník je schopný produkovať potrebné teplo a u oboch dochádza k rýchlemu štartovaniu hormónov potrebných na popôrodnú adaptáciu a úspešný nástup dojčenia, u matky kontakt pokožky na pokožku štartuje rodičovské kompetencie, znižuje prežívanie bolestivosti a možnú krvácavosť. Červená prikrývka pripomína prenatálne prostredie, uľahčuje adaptáciu oboch a zvyšuje tepelný komfort. 

Matka drží dieťa sama. Techniky operácie možno prispôsobiť tejto situácii, ktorá u matky zmierňuje možnú stratu kontroly nad situáciou pri operácii a upútava jej pozornosť k dieťaťu a jeho potrebám, otec podporuje dieťa a matku vo vzájomnom kontakte možnosťou pomoci a dodáva rodičke a dieťaťu pocit bezpečia.

Samopricucanie dieťaťa prebieha už na operačnej sále a je to spôsob, ktorý najrýchlejšie vracia stratenú rovnováhu u dieťaťa i matky a posilňuje zdravé reakcie oboch. Dieťa je schopné adaptačného správania na prsníku a samopricucania, ak je matka fyzicky prítomná. Samopricucanie ako prvý kontakt dieťaťa s matkinou bradavkou eliminuje ďalšie možné problémy s dojčením a je zdravou reakciou dieťaťa na prostredie mimo maternice. 

Iniciačný je pohľad z očí do očí dieťaťa a matky po pôrode. Dochádza pritom k fixácii vzájomnej podoby v hormonálne vybalansovanej situácii po pôrode, keď sú dieťa a matka navzájom najlepšie pripravení na iniciačné správanie, ku ktorému patrí dlhý pohľad z očí do očí, ktorý u oboch zvyšuje hladinu oxytocínu a prirodzene štartuje proces nadväzovania láskyplnej väzby medzi matkou a dieťaťom. Ten je veľmi potrebný na adaptáciu dieťaťa i matky po operatívnom pôrode.

Starostlivosť zdravotníkov o novú rodinu ako jednu jednotku v prostredí štandardnej nemocničnej izby (iba so zabezpečením dvoch lôžok vedľa seba), matka je s dieťaťom od operácie stále v kontakte pokožky na pokožku, čo tvorí najvhodnejšie podmienky na adaptáciu oboch i zmiernenie bolesti matky.

Detská pokožka sa môže naďalej osídľovať baktériami z matkinej kože, rovnako ako črevo začínajú osídľovať baktérie z kolostra počas samopricucávania, čím sa zvyšuje imunologická schopnosť vyrovnať sa s nemocničným prostredím a nosokomiálnymi infekciami.

Čítajte tiež:

• Zlatá hodina, prvá hodina s dieťaťom
• Bozkávanie bábätiek posilňuje ich imunitu
• S dieťaťom sa rodí aj matka

Zdravotníci podporujúci kontakt pokožky na pokožku a rodinu ako jednu jednotku sú takí, ktorí podporujú zdravé reakcie rodiny a celej spoločnosti a eliminujú možnosť rozvoja vnímania pôrodných a popôrodných situácií ako traumy. Nádej spočíva v prijatí možnosti podpory rodičovských kompetencií a podpory kompetencií zdravotníkov s takýmto prístupom ako normy.

Podpora rodičovských kompetencií ako cesta k ozdraveniu spoločnosti

„Podpora raného kontaktu po cisárskom reze si od zdravotníkov vyžaduje množstvo empatie, ochoty na podporu zdravia a tiež ochotu vyjsť z rutiny,“ objasňuje klinická psychologička Michaela Mrowetz dôvody, prečo podpora bondingu po operatívnom pôrode doposiaľ naráža v českých pôrodniciach na mnohé problémy.

„Znamená to vyskúšať si v tíme priamo na operačnej sále technikou psychodrámy operáciu (bez rodičky, dieťaťa a sprievodu), keď niektorí ľudia z personálu hrajú rodičku, iní sprievod a zvyšok sa snaží naučiť zvládnuť situáciu takto v nácviku.“

Zároveň dodáva, že práve tento spôsob zdravotníkom pomáha a zvyšuje u personálu šancu na zachovanie pokoja v neznámej situácii, ktorým podpora raného kontaktu pri operácii pre mnohých pracovníkov v pôrodníctve je. „Prijatie podpory rodičov a ich rozvíjajúcich sa rodičovských kompetencií ako súčasť bežnej pracovnej rutiny je cieľ, za ktorým mnohí zdravotníci dokážu ísť. Na spoločnosť to má mimoriadne ozdravný vplyv.“