Po kom to dieťa je?

 Aj keď je už dieťa na svete, takmer do dospelosti v podstate netušíme, aký človek z neho vyrastie. Niečo je jasné už v pôrodnej sále, väčšinou nás však potomkovia prekvapujú minimálne od detstva. To, že hneď po vyliahnutí najviac pripomína nejakú tetu z x-tého kolena, ešte nič neznamená. Farba očí? Farba vlasov?

Musíte si počkať. A čo potom intelekt, hudobné nadanie, športový talent, bude tučné, chudé, vysoké, okuliarnaté, pehavé? Bude hádavé, tvrdohlavé, pokojné a usmievavé, lenivé, usilovné, šikovné? Každý normálny rodič má rád svoje dieťa také, aké je, ale ak by sa predsa len dalo niekedy niečo urobiť tak a tamto zase inak…

Našťastie to nejde a asi ešte veľmi dlho ani nepôjde. Vyrábať si potomkov podľa vlastných predstáv? Dosť odvážna budúcnosť. S kým by sme sa potom dohadovali, nad kým by sme lámali palicu a kto by nás naučil tolerancii, nadhľadu a trpezlivosti? Malí roboti z vlastnej dielne ťažko. Dnešná veda už dokáže veľa, ale vyrábať deti na mieru alebo zisťovať vopred, aké bude mať kto vlastnosti či schopnosti, na to si, dúfajme, budeme musieť ešte počkať.

Lekárov a genetikov zaujímajú skôr vrodené a dedičné choroby, ako to, aké bude mať kto oči, vlasy a či bude tučný. Väčšina vzhľadových a povahových vlastností je navyše v tele zakódovaná na mnohých miestach, takže rozlúštenie je značne zložité. Človeka si môžeme predstaviť ako obrovskú chemickú továreň, kde všetko so všetkým súvisí a jedno ovplyvňuje druhé. Výsledný efekt vzniká kombináciou miliónov detailov.

Vlastnosti ako výška, telesné proporcie, farba vlasov, typ pokožky, vrodený talent, intelekt a určite aj množstvo charakterových vlastností je v nás z väčšej časti zakódovaná po predkoch. Niekde sa však na konečnej podobe do istej miery podpisuje aj vplyv prostredia. Niektoré veci dokáže človek sám ovplyvniť. Napríklad výšku. Ťažko môžeme predpokladať, že sa dvojmetrovým rodičom narodia deti vysoké okolo metra šesťdesiat, ale stravou sa dá niekoľko centimetrov regulovať.

A čo sa týka hmotnosti, medzi dvoma ľuďmi s úplne rovnakou genetickou výbavou môže byť rozdiel aj dvadsať kíl, keď jeden z nich bude celý deň sedieť a jesť sladkosti a druhý bude denne behať desať kilometrov a jesť iba mäso a zeleninu.

Nosím v brušku génia?

Jednou z mála vecí, ktoré môžeme do istej miery odhadnúť, je farba očí. Bábätká sa rodia s rôznymi odtieňmi svetlej, oči sa vyfarbia neskôr. Keď majú obaja rodičia svetlé oči, dieťa ich bude mať tiež. Vo všetkých ďalších prípadoch môžu mať deti svetlé i tmavé oči. Dokonca aj dvaja ľudia s očami ako dva uhlíky môžu splodiť modrookého anjelika. S akou pravdepodobnosťou bude mať dieťa tmavé alebo svetlé oči, dokážeme dnes vypočítať na základe vyšetrenia jedného génu. Svetlé však znamenajú rôzne odtiene modrej a zelenej, tmavé zas celú škálu odtieňov hnedej.

Čítajte tiež:

• Genetické poruchy vieme odhaliť
• Genetika a obezita
• Rh-faktor a Rh-inkompatibilita

Čiastočne už poznáme aj gény zodpovedné za hudobné vlohy a fyzickú zdatnosť a vytrvalosť. Ak ste náhodou vy alebo vaše deti ich majiteľom, neznamená to, že z vás bez námahy vyrastie nový Michael Phelps alebo geniálny skladateľ. Tak jednoducho to, pochopiteľne, nefunguje. Vrodený talent treba rozvíjať a olympijským víťazom sa ťažko stane dieťa, ktoré sedí celé dni za počítačom alebo pri televízore.

Mýty o dedičnosti

Hovorí sa, že chlapci sa podobajú skôr na mamy a dievčatá na otcov. O dedičnosti vôbec koluje množstvo mýtov. Také jednoduché to však nie je a ani nemôže byť. To, ako človek nakoniec vyzerá, je výsledkom kombinácií tisícov génov. Každý človek je mozaikou génov od svojej matky a svojho otca. Ibaže gény nie sú od rodičov dokonca ani pol na pol. Príroda je natoľko nevyspytateľná, že každému skombinuje gény inak a navyše aj v inom pomere! Variabilita je teda prakticky nekonečná.

Preto si súrodenci v niečom budú podobní a v niečom úplne rozdielni. Z dvoch jedincov môže vzísť nekonečné množstvo kombinácií, pričom každá bude iná. Rovnakou mozaikou svojich rodičov sú aj naši otcovia a matky, a tak to ide stále ďalej do minulosti. Teoreticky máme od každého rodiča polovicu a od každého prarodiča štvrtinu. No koľko je to presne a aká je to štvrtina či polovica, netušíme. A možno je to dobre. Takisto nevieme ani to, koľko a čo z nás zdedia naše deti. A napokon prečo by sme mali? Možno je to takto lepšie.