KLUB tehuliek (102): Teória verzus prax
Beátka prestala chodiť do práce, a tak má odrazu plno času – predovšetkým na upratovanie. Prebdeté noci zase využíva na čítanie knižky o bábätkách. Rudy zisťuje, že akékoľvek prípravy na materstvo sú často zbytočné, prax vyzerá inak.
Tehuľka Beátka: Malý mi robí radosť
Vítam vás opäť. Neviem, ako je to možné. Už nechodím do práce, som na PN a stále niečo robím, aj keď som už v siedmom mesiaci. Veľmi veľa sa prechádzam, upratujem, varím, pracujem z domu a zase upratujem. :-D. A čo spomínané časopisy? Ako inak, stále som sa k nim pre nedostatok času nedostala. No už by bolo vážne načase, však?
Marošova mamka mi priniesla aj novú knihu pre bábätká o správaní k malým drobčekom a starostlivosti o nich i o varení. Je to veľmi zaujímavá kniha Anjelik od Igora Bukovského, Kataríny Mrázovej a Alexandry Frolkovičovej. Študujem po nociach a je to pútavé čítanie. Hlavne ide o zdravé varenie zo zeleniny, z pohánky, pšena, kukurice… a aby som vedela, čo v ktorom období môžem, nemôžem alebo by som mala či nemala malému pripravovať.
A už tu máme aj zmenu času, no táto zmena na mňa pôsobí ešte „lepšie“. Pred zmenou času som po nociach nemohla spať a teraz je to ešte horšie. Joooooj! Tie prebdené noci. Vtedy človek zistí, ako pomaly ide čas :-D. A navyše, napriek tomu, že by som mohla mať pekné sníčky s malým miláčikom, mám, práve naopak, samé zlé sny. No určite to raz prejde.
Ako som na tom s tým svojím šatníkom? Krásne uprataný, je v ňom viac priestoru pre Maroša, ako aj pre malého. Takže prípravy sa pomaly, ale isto začínajú. Je to krásny pocit. Dnes mi prišiel aj arganový olej, ktorý odporúčam. Je nápomocný pri všetkých problémoch. Nielen na natieranie bruška, ale aj na kožné choroby… ako liek pre malého anjelika. No a nakoniec aj na varenie, ale ja ho na varenie nepoužívam, na to mám olivový olej.
Malý je veľmi zlatý. Počúva a istotne mi aj pomáha. Nemám problémy, aj keď som pociťovala, že sa choroba vracia, čo sa aj stalo. Štyri dni som nemohla vyjsť z domu, pretože som musela byť na infúziách a stále som vracala. Bolo to hrozné. Dúfam však, že to už pomaly mizne. Zase musím zmeniť stravovanie. Už som začínala mať chuť hlavne na to, čo nemôžem, ale odolávam (aspoň sa o to snažím). No aj napriek tomu sa to všetko vracia späť. Pevne verím, že to prejde.
Zlatíčko dáva najavo, že je medzi nami. Je to zaujímavé, až príliš. Je prevažne tichučký a len sem-tam sa ozve. Čo sa však deje, ak zavolá tatko alebo sme dlhšie na skype? V priebehu nášho rozhovoru alebo hneď po ukončení sa začne ozývať kopkaním, krútením, možno aj tancuje :-D. Predvčerom to bol nezabudnuteľný zážitok. Volala som zase s Marošom, ležala som na pravom boku. Po skončení rozhovoru sa malý nielen ozýval, ale začal ma akoby škrabkať v krátkych intervaloch. Ja som sa musela smiať, pretože ma to šteklilo, hladilo. Urobil to síce len jedenkrát, viem však, že to zopakuje, aby mamku rozosmial.
O dva týždne máme ísť na svadbu. Rozmýšľala som, či pôjdeme. Ale určite pôjdeme. Zabavíme sa, vytancujeme (dúfam) a potom vám pošlem aj fotku. Uvidím, čo si oblečiem. Všetky moje šaty majú veľkosť 34/36. Niečo musím vymyslieť, ale vymyslím :-D. Nieže nastanú nejaké problémy a nebudeme môcť ísť! To teda nie!
Prečítajte si tiež:
Chráňte si svoje dieťa
Otec pri pôrode – radosť alebo komplikácie?
Mýty a povery o tehotenstve
Začiatkom roka 2013 som si dala prihlášku na rozširujúce štúdium na Univerzitu Komenského v Bratislave. Akosi som to neriešila. Prišla odpoveď, že ma prijímajú, a brala som to športovo. Tak ako všetky moje štúdiá. No tento týždeň mi prišiel rozvrh hodín. No uf! Bude to zaujímavé. Už v novembri sa mi začínajú trojdňové štúdiá. A to od rána od 8.00 do 19.00 hod. Okolie ma odrádza, ale ja ich nepočúvam, idem si za svojím.
Trošku sa len obávam, ako mi bude, ako sa budem cítiť, a aby som sedela čo najbližšie k dverám, aby som mohla každú chvíľku utekať na toaletu. Maroš ma samu nechce pustiť, tak pôjdeme spolu. Je to prvé štúdium a ďalšie termíny nemám, ale bude sa to blížiť aj k termínu pôrodu. Nejako to zvládneme, aspoň dúfam.
Veľmi dobre mi padne nejaká tá prechádzka, chôdza. Viem, že by som mala aj cvičiť, ale nikdy som nebola na cvičenie, zato na tancovanie, to áno. To môžem každý deň, ale cvičenie? Páčilo sa mi to len na dovolenke, keď sme šli na plavbu loďou po mori a oceáne. Fitnescentrum bolo úplne na špici lode. Krásne bolo pritom vidieť všetko naokolo, prírodu, vodu, zvieratá. Takto cvičiť ma bavilo, ale inak nie :-D. Ostanem teda pri prechádzkach. Myslím však, že to stačí.
A ako je to s jedlom? Zaujímavé. Jesť mi chutí. Najväčšiu chuť však mám na také potraviny, ktoré vôbec, ale vôbec nemôžem. Niekedy to poruším, následky však nedajú na seba dlho čakať. Snažím sa „toto zakázané jedlo“ vyvážiť tým, že ho nahradím niečím iným. Neviem, či to len ja mám také chute alebo aj vy, ostatné budúce mamičky. Rodina sa smeje, že skombinujem aj nemožné. Keď im nepoviem, čo všetko to jedlo obsahuje, tak ho aj ochutnajú a povedia, že je to chutné. Napríklad uverenú červenú repu a zeler zmiešam s ľadovým šalátom, cibuľou, avokádom, so žltým melónom a polejem balzamikom a medom. K tomu všetkému pridám udusenú, prípadne upečenú rybu. Mne to však neskutočne chutí.
Prehnané chute na jedlo nemám. Sem-tam mám chuť na sladké, ale to len občas. Nerozumiem len tomu, prečo mám takéto chute prevažne večer alebo neskoro v noci. Cez deň to tak vôbec nie je. Aj tak si myslím, že toho veľa nezjem. Som rada, že prevažne mám chuť na surovú zeleninu a ovocie rôzneho druhu. No hmotnosť je taká, ako by mala byť, podľa lekárov je ideálna.
Beátka
Mamička Rudy: Materstvo nie je hračka
Kto by to kedy povedal, že to materstvo je taká napínavá životná cesta. Teda, snažila som sa samu seba si predstaviť ako matku, než sa Šimon narodil, ale teória je naozaj veľmi vzdialená realite. Tak dáko som si všetko predstavovala jednoducho, že keď sa chce, pôjde to. Len som nepredpokladala, že na to „chce“ sa bude musieť pridať veľká kopa energie, aby niektoré prirodzené veci začali fungovať tak, ako majú.
Krásnym príkladom toho je dojčenie. Najzákladnejšie a najintímnejšie puto medzi matkou a dieťaťom. Vzťah zabezpečujúci život, o ktorom som si naivne myslela, že po pôrode automaticky nastane. Nenastal. Možno preto, lebo som rodila cisárskym rezom a nemala možnosť si Šimona hneď po pôrode priložiť na prsník, možno pre iné dôvody. To ja už neviem. Viem iba to, že sa od pôrodu snažím, snažím a výsledok je zatiaľ v nedohľadne.
Šimon by papal veľa a ja mám málo mlieka. To je jeden z dôvodov. Ďalší je ten, že sa narodil so zrasteným jazykom a ten mu podrezávali až na tretí deň po pôrode. Takže sa v podstate dovtedy nevedel vôbec prisať. To malo za následok jeho úplnú vyčerpanosť a dehydratáciu, až, úbožiatko malé, skončil v pôrodnici na infúzii. Ďalšie odlúčenie a nemožnosť prikladať si ho na prsník iba prehĺbilo moju laktačnú krízu. Po prepustení z nemocnice sa bol schopný prisať, ale vypil veľmi málo, lebo tok mlieka bol veľmi pomalý, a tak som ho musela začať dokrmovať umelým mliekom cez injekčnú striekačku. Fľašku som odmietla, pretože som stále verila, že dojčiť budem, len to chce čas a hlavne prísť z nemocnice do domáceho prostredia.
Prečítajte si tiež:
Budem sa vedieť starať o svoje bábätko?
Starostlivosť o prsia namáhané dojčením
Ako zapojiť otecka?
Hneď prvý deň po prepustení z nemocnice som sa obrátila na občianske združenie Mamila s prosbou o pomoc. Laktačná poradkyňa bola u mňa na druhý deň a začali sme sa postupne približovať k vytúženému dojčeniu. Naučila som sa, ako si Šimona správne prikladať, lebo ono vám to je úplná veda, ako to robiť správne. Dostala som aj laktačnú pomôcku, aby som mohla umelým mliekom prikrmovať Šimona zároveň s tým, ako ho dojčím, a, pravdaže, získala som aj kopu dobrých rád. No a predbežný výsledok?
Po týždni som schopná prežiť noc iba dojčením vlastným mliekom, ktorého mám evidentne viac a každým dňom jeho množstvo narastá. Začínam si veriť, že o ďalší týždeň už budem iba dojčiť a nebudem už musieť vôbec dokrmovať. Takže sme so Šimonom na najlepšej ceste tento boj úspešne vyhrať.
Musím sa však priznať, že to nie je jednoduché. Aj som si poplakala v nemocnici i po príchode domov, že čo som to za neschopnú matku, že nedokážem svojmu dieťaťu dať to najzákladnejšie. Popôrodné hormóny spravili svoje a som veľmi rada, že v tom hormonálnom chaose som bola schopná požiadať o radu a povedať otvorene, že mám problém.
Takže, milé mamičky, ak by ste sa náhodou aj vy dostali do podobného problému, netreba sa vzdávať nech je vaša situácia akákoľvek. Laktačné poradkyne dokážu rozdojčiť aj chlapa :-).
Prajem krásny deň.
Rudy a Šimon
