KLUB tehuliek (41): Už vieme, koho bocian prinesie

Tehuľka Mirka: A vraj to bude…

Ďalší týždeň ubehol ako voda, veru ani neviem ako. Matejko má už 16 mesiacov, bruško rastie a my už vieme, čo to vraj bude. To vám prezradím, ale až neskôr. Chvíľka napätiaaaaa.

Stereotyp vitaj späť

Mňa začína trápiť bolesť bedrového kĺbu. No snáď tehotenstvo spolu s kĺbom dobojujeme v pohodičke.

Náš život s Matejkom sa po výletoch opäť vrátil do stereotypu a možno aj trošku nudy. Malý Danko, kamarát Matejka a jeho mamina moja:), boli na dovolenke, takže nám bolo smutnejšie.

Postretávali sme síce ostatných známych z ihriska, no to nie je „ono“. O to väčšiu radosť sme mali, keď som o pár dní stretla svoju kamošku Zuzku aj s Dankom vonku. Nevideli sme sa asi dva týždne, tak sme sa teraz so seba a detičiek vytešovali.

Mali sme si čo povedať po takom čase.

Čítajte aj:

Ísť do parku či na ihrisko?
Krvné zrazeniny hrozia aj tehotným

„Ďábel“ na motorke

Cez víkend sa nám plne venoval tatino. Dali sme si prechádzku, zahrali sme sa na detských ihriskách. Teda lepšie povedané, že tatino s Matejkom sa hrali a maminka trošičku oddychovala. Dali sme si aj malé občerstvenie i zmrzlinu a Matejkovi veru už nestačí len kornútik. Trošku zmrzky sme mu dopriali, no keď dopapá svoje, tak hneď pýta ešte môj zvyšok :).

Potom sme sa chvíľu poprechádzali, Matejko mal so sebou novú motorku. Ten už na nej frčí, stvára také koniny, že sa už niekedy chytám za hlavu. Myslím to ale vážne, on sa zoberie bez menšieho problému a zíde dole obrubníkom a naspäť hore, vlezie s ňou do každej diery. Musím na neho stále striehnuť!

Ďalšou novinkou je Matejkovo vymýšľanie na šmýkačke. Pustí sa tak, že dole pristane na zemi, teda pokiaľ je to taká rýchla šmýkačka. Minule sme natrafili na takú pomalú, tak tam chodil stále dookola. Drobec začína už aj sám liezť po schodíkoch, no pomoc ešte potrebuje.

Jupí, jupííí

Ako som spomínala minule, tak ma čakala aj poradňa a morfologický ultrazvuk. Tak sme doobeda vyrazili celá rodinka, tatinko strávil čas s Matejkom na detskom ihrisku a maminka si bola vychutnať ten malinký pokladík v brušku.

Volala som ho so sebou, ale nechcel ísť, on na také nie je :). Za to ja som si to plne vychutnala.

Keď som si ľahla, srdce mi tak bilo, že som si ani nemusela prikladať ruku a cítila som ho :). Doktor bábätko pekne popozeral, zmeral končatiny hlavičku, pozrel srdiečko a všetko bolo v úplnom poriadku. Aj podľa ultrazvuku je to presne 22. týždeň.

Dala som si urobiť aj fotku, tak sa s vami o túto malú radosť delím a prikladám vám ju.

Aaaaaaaaa v tom to prišlo, doktor sa ma pýtal, či chceme vedieť aj pohlavie a ja som mu hneď odpovedala, že ÁNO!!!

Vraj to bude dievčatko, to ste mali vidieť ten môj úškrn a hlasné hihi. Neskutočne som sa tešila, úsmev z tváre mi tuším nezmizol ani do večera.

Je to v našej rodine po troch chalanoch vytúžené dievčatko, tak snáď už jej nič nedorastie, kým príde medzi nás :). A tak som odtiaľ utekala za mojimi dvoma chlapmi, povedať im, že už budeme v pomere 2:2, chlapi verzus ženy:).

Tatinko sa na babu tiež teší. Všetky kamarátky na ihrisku boli samozrejme zvedavé, kamoška Zuzka najviac, hneď ma objala a tešili sme sa.

Neskôr som zašla aj na poradňu k svojmu gynekológovi, dopadla super! Všetko je ako má byť a vraj tých 18. týždňov ešte dobojujeme. Tak som mu s úsmevom prikývla, že má pravdu.

Mirka je už v 22. týždni, beží to.

Katka: Domaaa! Priznávam, bolo mi aj smutno

Po druhýkrát začínam článok písať so slovami: „Konečne doma!“

Prvýkrát to bolo po príchode z pôrodnice. Teraz je to po príchode z dovolenky. Tú som strávila v kruhu svojej a priateľovej rodiny, na výletoch, ale aj s priateľmi. Celé to trvalo tri týždne a musím sa priznať, že už mi bolo dlho. Nevedela som sa dočkať príchodu domov.

S Nelkou sme chatovali

Minulý článok som písala o svadbe, o túre a jemne som načrtla aj plánovaný výlet za rodinou. Cestovali sme až na východ a chatovali sme pri priehrade Ružín.

Výletu sa zúčastnili okrem mňa a Nely aj môj ocino, starká a najmladšia sestra. Rodinu, ktorú sme sa rozhodli navštíviť som naposledy videla ako 10-ročná. Ako deti sme tam spolu so sestrou stvárali riadne huncútstva. Čas však ubieha rýchlo, my sme vyrástli, iní zas zostarli. Hoci ocino a starká neustále udržiavali kontakt s rodinou a navštevovali sa, ja som túto možnosť nemala.

Študovala som, cestovala, presťahovala sa a tak sa moje cesty na východ obmedzili. Potom, čo som sa dozvedela o tejto plánovanej ceste, chcela som sa pridať. No tiež som váhala. Bola to návšteva na tri dni a u starších ľudí. Nechcela som byť na príťaž a hlavne, keď som nebola v pláne.

Okrem toho sme celý ten čas trávili v chatovej oblasti s obmedzenými podmienkami. Chata bola vybavená len elektrinou, po vodu sa chodilo vo vedrách a kúrilo sa kachľami. Na cestu sme sa nakoniec vydali a neľutujem to.

Nemohla som si sadnúť

Bolo super. Rodina sa nám veľmi potešila a hlavne Nelke. Boli radi, že som ju prišla ukázať, aj keď sa dosť obávali, ako to tam zvládneme. Báli sa hlavne chladných nocí. Nele som však ešte pred odchodom nakúpila nejaké teplé oblečenie, nech nás zima neprekvapí.

Cez víkend fúkal vietor a aj popršalo. Nelu som mala väčšinou v ergonosiči, zabalenú dekou. Vyzerala som ako balón. Nevadí, dôležité bolo, aby ju neprefúklo a bola stále v teplúčku.

Nevýhodou bolo, že som si nevedela sadnúť. Pás z ergonosiča by sa nadvihol a neudržal by sa už na bedrách. Nele tak potom bolo nepohodlne a budila sa. Jediné, čo mi tak ostávalo, bolo prechádzať sa a dokonca aj guláš som jedla postojačky.

Našťastie, keď už tvrdo zaspala, preložila som ju do kočíka. Tam už spala kratšie. Vždy jej bolo najlepšie u maminy v ergonosiči.

Ďakujem…

Na návšteve sme boli tri dni. Počas nej, ocino pomohol s prestavbou strechy na záhradnom domčeku, varil sa guláš, pozeralo sa video zo sestrinej svadby, zbierali sme slivky na lekvár. Bolo toho dosť. Tak ako som spočiatku váhala, na konci som bola rada, že som išla. Bolo super vidieť rodinu po takom dlhom čase, pospomínať si, porozprávať, čo je nové a ako sa nám darí a aké máme plány do budúcna.

Po dlhšom rozprávaní som pochopila, že jeden člen z rodiny je vážne chorý na rakovinu. Išlo o mladého človeka, ktorý má rodinu a chuť žiť. Horšie bolo, že rany po operácii sa nehojili a tak dotyčná osoba svoj boj ešte celkom nevyhrala. Vtedy som si tak uvedomila, aké máme šťastie, že nás také obchádza a že sme zdraví.

Zdravie je naozaj všetko a je neoceniteľné. Táto skúsenosť ma prinútila viac si vážiť život a aj ľudí, ktorí sú jeho súčasťou. A tiež si viac vychutnávať každodenné, hoci aj bežné chvíle. Tešiť sa z maličkostí, z každého Nelkinho úsmevu a ďakovať Bohu, že ju máme a že je zdravá.

Čítajte aj:

10 letných tipov na výlet s deťmi
Čo pribaliť do lekárničky k moru

Pobalím aj skriňu?:)

Potom sme strávili s Nelkou pár dní s priateľovou rodinou a aj tatinom. Konečne! Chudák môj priateľ bol sám doma, kým my baby sme chodili po výletoch. Teraz sme spolu s jeho rodičmi vyrazili na Zbojskú, kde sa konali konské preteky, hrala country kapela a aj sa tancovalo. Túto akciu si nedali ujsť ani motorkári, ktorí prišli v hojnom počte ochutnať fantastické halušky a guláš.

Ďalší deň sa niesol v znamení balenia a odchodu domov. Kufor auta praskal našimi taškami a len tak-tak sme dokázali pobaliť všetky veci. Musím sa priznať, že baliť teda rozhodne neviem.

Mám pocit, že potrebujem všetko a tiež ma prepadá pocit „čo ak náhodou…“. Takže Nele som pobalila „pre istotu“ celú skriňu 🙂

Plus, k veciam sa pridali aj darčeky z Turecka a hneď bolo toho o niečo viac.

Katka

Foto: Braňo Herchl