Otecko Emanuel (11): Otec v Bohniciach

Som Pražan. Moji prarodičia však mali obludne veľké hospodárstvo. Takže viem podojiť kravu, ostrihať i zarezať ovcu, o ďalších poľnohospodárskych prácach ani radšej nehovorím, aby ma z toho neseklo v krížoch… Preto keď som sa pred dávnymi rokmi osamostatňoval, voľba, kde chcem bývať, bola úplne jasná. V paneláku, ďaleko od polí, záhrad, lúk a chlievov!

Ako dieťa som závidel tým šťastlivcom, ktorí sa mohli cez víkend poflakovať po meste. Ja som musel okopávať, kydať, jednotiť, plieť, sekať, žať, obracať… spolužiaci cez prázdniny chodili k Balatonu, na Rujanu, do Bulharska.

Ja po poli s traktorom. Už som sa však toho zbavil. Prvý kvetináč do bytu priniesla až po svadbe manželka.

Nemôžem si vynachváliť svoje sídlisko. Adresa je dobrá, medzi zoologickou záhradou a psychiatrickou liečebňou, na mesto sa pozerám zhora, vzduch čerstvý. Dopravná dostupnosť skvelá, nákupné možnosti a služby tiež. Aj inak samé pozitíva.

Od začiatku som zvažoval, aké to tu bude pre dieťa.

Poliklinika 10 minút peši, zo škôl a škôlok v mieste si môžem vyberať, detské ihrisko na každom rohu, všade samá zeleň, o ktorú sa nemusím starať, prírodná rezervácia cez cestu. Myslel som si, že pre dieťa a osobu na materskej, neskôr na rodičovskej dovolenke, to bude hotový raj.

No mýlil som sa. Je to tu ešte lepšie, ako som si vedel predstaviť. Sídlisko je vraj anonymné. Možno, hoci sa u nás zdravím skoro s polovicou ľudí, čo stretnem. Anonymita sa nevzťahuje predovšetkým na dve kategórie občanov. Na psičkárov a rodičov s kočiarikmi. Psičkárov naďalej ponechám mimo svojej pozornosti.

Manželka, ktorá nakoniec zostala na oboch spomenutých „dovolenkách“, sa sprvu bála, že sa ocitne sama, odstrčená a odlúčená od svojich dovtedajších priateľov, stratená v betónovej džungli, kde cez deň všetci odchádzajú do práce, kde zostane iba niekoľko dôchodcov na lavičkách, kŕmiacich holuby. Našťastie sa jej obavy vôbec nenaplnili.

Demograficky sú na sídliskách hlavne mladšie ročníky, takže kočiariky občas na chodníkoch vytvárajú dopravnú zápchu. V čase odpoludňajších a popoludňajších prechádzok, či už vo všedný, alebo sviatočný deň, sa sídlisko doslova hemží deťmi a rodičmi. Pre toho, kto chce nadväzovať kontakty, nie je nič prirodzenejšie a jednoduchšie.

Mám osemmesačného drobca. Vozím ho teraz v polohe ležiaceho strelca, teda na brušku, s odhrnutou prednou časťou kočiarika, aby dobre videl na svet.

Keď sa mu niekto páči, upozorní na seba hlasným džavotaním, nadviaže očný kontakt a škerí sa na dotyčnú osobu od ucha k uchu. Len málokto sa pri ňom nezastaví. Ja sa ani nemusím o nič snažiť. Bohnice sú vlastne fajn. Som rád, že bývam, kde bývam.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato