Otecko Emanuel (16): Bývanie s dieťaťom
Kým som sa odhodlal vstúpiť do zväzku manželského a teda vytvoriť spoločnú domácnosť, mal som na krku štyridsiatku. Z toho som asi dvanásť rokov žil šťastným životom singla vo svojom vlastnom byte. Môj milovaný staromládenecký bytík! Ach, kde sú tie časy!
No prišla manželka a s ňou aj zmeny… Úprimne, taká tragédia to zasa nebola. Jednak preto, že manželka má podobný vkus, a jednak som vždy počítal s tým, že nezostanem sám a svoj byt som zariaďoval tak nejako provizórne, cvične, s minimálnymi nákladmi, aby mi nebolo ľúto nič vyhodiť.
Plánoval som, že až keď nás bude viac, urobím všetko poriadne a definitívne.
Našli sme zaľúbenie v kvalitnom starom nábytku. Páči sa nám a je to aj dobrá investícia. Keď si kúpite moderný bielizník v modernom nábytkárstve, do dvadsiatich rokov z neho máte odpad.
Zato keď si bielizeň naskladáte do maľovanej truhlice, ktorú okolo roku 1820 vyrobil naslovovzatý majster, vaše dieťa zdedí pekný kúsok. A ak sa mu nebude páčiť, ľahko ho predá. Takých kúskov máme doma viac.
Ibaže odrazu ste traja. A čo teraz s tými nádhernými, cennými, no predsa len monštrami? Dostali sme taký nápad…
Vytvorili sme jednu výchovnú izbu pre dieťa s rodičom a nábytok sme provizórne stiahli do zvyšných častí bytu, niektoré kúsky dokonca skončili v pivnici. Priechodnosť bytom sa náhle znížila.
Štrnásť dní pred pôrodom sme byt uviedli do stavu pohotovosti pre narodenie dieťaťa. Urobili sme sériu cvičení s polmetrovým plyšovým medveďom na tému kúpanie, dojčenie, ukladanie do postieľky, manipulácia okolo kočíka. No aj tak sa miestnosť na odchov potomka od prvého dňa, čo sme začali byť traja, priebežne vyvíjala.
Prvý týždeň som nábytok prestavoval dvakrát. Teórie sú jednoducho nanič, všetko vás naučí praktický život. A synček začal čoskoro expandovať aj do zvyšných častí bytu.
Predpokladali sme, že ako sa bude dieťa postupne vyvíjať, budeme tomu zároveň prispôsobovať byt. Potomok nás však prekvapil.
Vyvíja sa, mierne povedané, ostošesť. V šiestom mesiaci sa začal plaziť, v polovici siedmeho si sadol a začal loziť, do týždňa nato sa postavil. Teraz končí deviaty mesiac a pochoduje po byte ľahko sa opierajúc jednou rukou o nábytok.
Odstránil som mu z dosahu všetko do výšky jedného metra (súčasná výška postavy s natiahnutou rukou), čo by mohol rozbiť a zhodiť. Nepočítal som však s tým, že začne všetky možné predmety používať pod nohy ako stúpadlá a tie, čo sa mu dostanú do ruky, ako „zhadzovadlá“.
Včera si milý chlapček stúpol na vankúš, vo výskoku sa zachytil o dosku amerického roletového písacieho stola po dedovi a začal sa na ňom hojdať. Bude z neho horolezec alebo pôjde do cirkusu?
Takže nakoniec prestavujem a odstavujem nábytok niekoľkokrát denne. Skúšam na všetkom nájsť niečo pozitívne. Niekto musí chodiť do posilňovne, ja si svaly cvičím doma. Niekto potrebuje činky, ja mám syna. A keď k tomu prirátam prechádzky s kočíkom, nikdy som nebol v takej dobrej fyzickej kondícii ako teraz.
A zistili sme, že nech dieťa robí s naším nábytkom čokoľvek, nábytok to vydrží. Teraz ide o to, aby vydržalo aj dieťa. Zatiaľ to vyzerá dobre. Predsa len je to homo sapiens sapiens a učí sa na vlastných chybách. Viac než dvakrát sa rovnakým spôsobom poraní málokedy.
Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato
-728x409.jpg)
