BABY LIVE! Matej (54): Hurá sme vonku!

Hurá von! Tak nejak som chcela zakričať, keď som uplynulý víkend vyzrela z okna a videla len modrú oblohu a slniečko. Moju radosť ešte znásobil pohľad na teplomer. Radosť z jari, mi síce sem-tam prekazilo Matejovo vyvádzanie, no vždy len na chvíľku. Život s ním má predsa krásny zmysel.

Zdroj: archiv redakce

Vytúženého jarného počasia sme sa konečne dočkali. Po prvotnej letargii z dlhej zimy, ktorá nás skoro na pol roka uväznila doma, prišla vlna radosti a uvoľnenia. Musím povedať, že som už teplé jarné počasie potrebovala ako soľ. Navyše som pozorovala, že Mateja už tiež nebaví neustále to isté prostredie a odkedy behá stále lepšie po svojich, je ťažké ho udržať v dome.

Jarný čas

Vždy, keď vybehneme do záhrady, nevie sa nasýtiť čerstvého vzduchu a všetkých nových vzruchov a keď ho po istom čase vezmem naspäť do domu, je z toho celý zúfalý a chvíľu trvá, kým sa upokojí.
Takže som sa snažila prvý jarný čas využiť čo najviac na prechádzky, presádzanie kvetov a sadenie v záhrade, aby sa Maťko zatiaľ mohol nadchýnať slnkom a psom, ktorého máme na dvore.
Chodili sme aj na rôzne návštevy a veľmi to pomohlo nielen Matejovi, ale aj mne. Všetko sa mi zdalo zrazu oveľa jednoduchšie a krajšie a keďže sme s Maťkom veľkí romantici, netrpezlivo čakáme na prvé kvietky v lese.

Nohy ako z olova

V jeden deň som to však s túžbou po lese trochu prehnala.

Vybrala som sa totiž s Matejom v kočíku na obľúbené výletné miesta z leta a keďže moja kondícia po zime „vážne utrpela“, mala som čo robiť, aby som sa po dvojhodinovom výstupe do kopca odhodlala na cestu späť. Nohy som mala ako z olova a myslím, že som vlastne cítila každý sval.

Snežienky sme nenašli, ale po štyroch hodinách chôdze som bola rada, že sme konečne zas doma. Nasledujúci deň Maťkovi a ani mne žiaden výlet nechýbal. Boli sme dosť zničení.

Chute sa menia

So zmenou počasia sa trochu zmenil aj Maťkov apetít. Počas dňa vydrží takmer bez mliečka a s chuťou si dá výživu, termix alebo polievku a rožok.
Sú aj také dni, že sa počas dňa napije môjho mlieka len dvakrát, čo považujem za dosť veľký prevrat, keďže dlho si udržiaval novorodenecký štandard pitia.

Zdá sa mi, že aj noci sú pokojnejšie a aj keď sa Maťko zobudí, nechce piť, ale skôr potrebuje cítiť moju blízkosť a počuť môj hlas. Nechávam tomu voľný priebeh a neodopieram mu to.

Výchova a pravidlá

Na čo som si však začala dávať pozor, je to, čo Matejovi dovolím a čo nie. Väčšinou je síce poslušný a dobrý ako med, nemôžem sa na neho sťažovať, ale má aj také chvíle, keď považujem za nutné zvýšiť hlas a usmerniť ho.
Je to vtedy, keď mu niečo zakážem, jemu sa to nepáči, a tak sa začne jedovať. Do istej miery to tolerujem, ale keď ma chcel od jedu hryznúť do ruky, vedela som, že je čas určiť v istých situáciách prísnejšie pravidlá.

Čo je zakázané, je zakázané a teda neustúpim a po krátkom vysvetlení situácie si jeho protesty jednoducho prestanem všímať, kým „nevychladne“ a nechám ho, kým sám nepríde za mnou.
Je to už vyššia forma komunikácie medzi nami a to, že moja výchovná metóda mala úspech, viem podľa toho, že keď Maťko príde, položí si hlávku na mňa a čaká, že ho pohladkám, alebo mu venujem pekné slovo.
Výchova je ťažká vec, ale jej výsledok je krásny…

Maja + Matejovia