Psychogynekológia vracia ženám stratenú rovnaváhu

Pôrod ako stresová udalosť

Pôrodníci sa od psychických problémov šestonedieľok väčšinou dištancujú. V bežnej praxi sa takým ženám pridelí nálepka postpartálnej depresie, v prípade, ak je prežívanie výrazne narušené, tak laktačnej psychózy a žena je poslaná k psychiatrovi. Tam jej navrhnú liečbu antidepresívami a zastavenie laktácie, prípadne hospitalizáciu, čo traumatický zážitok ešte umocní.

Na popôrodnú depresiu sa nazerá ako na hormonálnu dysbalanciu. Úplne sa ignoruje, že môže ísť o prirodzenú posttraumatickú reakciu na extrémne brutálny zážitok, akým sú niektoré pôrody, a to aj v špičkových pôrodniciach. Ako takým ženám pomôcť, nevie ani väčšina psychoterapeutov. Pristupujú k nim ako ku klientom s depresiou, čo väčšinou nemáva terapeutický efekt.

Prečo ženy nezvládajú pôrod

Nie vždy si uvedomujeme, že v súčasnosti dochádza k radikálnej zmene paradigmy – transformuje sa spoločnosť, mení sa usporiadanie medziľudských vzťahov i životný štýl. Pôrod bol v minulosti bežnou súčasťou života každej plodnej ženy. Pominuli časy, keď bola žena prakticky stále tehotná alebo dojčila, šestnásť pôrodov Márie Terézie si už dnes nevieme ani predstaviť. Pôrod sa stal ojedinelou a mimoriadnou udalosťou s fatálnym významom pre život ženy.

Tým úplne logicky vzniká nebývalé silné sústredenie na daný okamih a obava, či všetko dobre dopadne. Personál pôrodníc však nie vždy dokáže správne pracovať s pocitmi žien, ktoré s veľkou trémou rodia svoje prvé a pravdepodobne posledné dieťa.

Nárast cisárskych rezov

Civilizačný posun spôsobil, že fyziologická reprodukcia je pre človeka čím ďalej, tým viac problematická. Dnešná žena, ktorá sa pokúša o dieťa, má hneď niekoľko hendikepov.

Rizikovými faktormi sú vyšší vek, promiskuita a s ňou spojené recidivujúce infekcie, endometrióza a často aj spôsob života – klasicky obezita, sedavé zamestnanie, pasívne prežívanie, najnovšie extrémna štíhlosť až anorexia, prehnané vypracovávanie svalového korzetu z posilňovne, fitnesu, spiningu a iných fyzicky náročných športov, užívanie omamných látok amfetamínového typu (tanečné drogy) a predovšetkým strata pudovosti a viery vo vlastné telo. Počatie sa presúva z postele do laboratórií. Pôrod sa presúva z pôrodnej sály na operačnú sálu.

Celosvetovo už niekoľko rokov vedie štatistiku cisárskych rezov USA, kde takto rodí 40 % žien. V Európe vedú Angličanky s 30 %, ale aj Poľky s 27 %. Slovenská republika tento trend nasleduje a počet cisárskych rezov sa každoročne zvyšuje – v roku 2009 rodilo cisárskym rezom 27,3 %, pričom v roku 1991 to bolo iba 9,2 %. Podľa odporúčania Svetovej zdravotníckej organizácie by však nemala byť prekročená hranica 10 %. Dôvodom sú 6-krát častejšie dýchacie komplikácie u novorodencov a nebezpečenstvo pooperačných komplikácií u rodičiek.

Prečo tento trend?

Existujú dve pôrodnícke stratégie – plánované a neplánované operácie. Nárast je u oboch skupín, výraznejší u plánovaných.

1. Nárast plánovaných operácií je dôsledkom priania žien. Odhaduje sa, že až polovica cisárskych rezov sa uskutoční na želanie rodičky. Hoci väčšina pôrodníkov svoju ovplyvniteľnosť popiera, prax je taká, že pribúda žien ochotných urobiť čokoľvek, aby sa vyhli spontánnemu pôrodu. Ich rozhodnutie vychádza zo strachu, že nezvládnu bolesť, že svojou neschopnosťou ublížia dieťaťu. Niektoré z nich sa obávajú straty elasticity pošvy a horšej kvality sexu po pôrode, nutnosti šesťtýždňovej sexuálnej abstinencie a pod.

Väčšina z nich nedokáže zobrať do úvahy zvýšenú rizikovosť, naopak, z nejakého dôvodu považujú cisársky rez za bezpečnejší. Takto sa rozhodujú väčšinou cieľavedomé ženy s vyššou životnou úrovňou zvyknuté na komfort, ktoré sa týmto spôsobom snažia vyhnúť utrpeniu spojenému s pôrodom. Tieto ženy nemajú po operatívnom pôrode psychické ťažkosti.

2. Stúpa aj počet neplánovaných sekcií, kde sa pôvodne spontánny pôrod nedarí a musí sa zakončiť operatívne. Väčšina skúsených pôrodníkov priznáva, že je dopredu schopná rozpoznať tzv. nerodiacu ženu podľa tváre (facies caesarea) a podľa prejavov v správaní. Ide o dva typy žien. Prvým sú pasívne ženy často s nadváhou, precitlivené na bolestivé podnety. Druhým typom sú ženy s direktívnym prístupom, kde je vysoká sebakontrola, perfekcionizmus a odťažitá manipulatívna komunikácia.

Pri pôrode je nutné vzdať sa všetkých naučených spoločenských rolí, pretvárok a sebaobranných postojov, uvoľniť sa a poddať sa svojim inštinktom, čo môže byť pre dnešnú ženu, ktorá je celoživotne nútená robiť pravý opak, problém. K uvoľneniu a zbaveniu sa strachu a zábran, žiaľ, neprispieva ani atmosféra pôrodnej sály, ani správanie personálu. Nepriaznivým priebehom pôrodu sa tak často odistí časovaná mína latentne a dlhodobo prežívaného problému – zrútenia ženskej identity.

Čítajte tiež:

• Mamička stále plače
• Ako si vybrať pôrodnicu?
• Epiziotómia – nástrih hrádze

Zrodenie hnevu

Pôrod nemilosrdne odhaľuje podstatu vzťahu ženy s partnerom a ďalšími ľuďmi. Dokáže odkryť hlboko zasunuté traumy, zneužívania, komplexy menejcennosti, domáce násilie, pocity bezmocnosti. Nenadarmo sa hovorí, že ženy rodia tak, ako žijú.

Jedna z rodičiek tvrdí: „Spolu s dieťaťom som porodila aj čosi ďalšie – strašný, neutíšiteľný hnev. Hnev na pôrodníka, ktorý predo mnou povedal: „tá neporodí, vôbec sa neotvára, useknem to.“ Na môjho manžela, ktorého spermie ma nedokázali normálne oplodniť, a tak som sa musela rok trápiť s IVF. Na môjho otca, ktorý mi nikdy nepovedal, že som pekná, ale iba že mám pekné vysvedčenie. Na moju matku, ktorá ma nedojčila a doložila do jaslí a pri návšteve pôrodnice mi len povedala – Buď rada, že ťa uspali.“

Po pôrode

Mnohé ženy nedokážu o svojich pocitoch z pôrodu s nikým hovoriť, hanbia sa a snažia sa ich skryť. Pritom podľa dotazníkových prieskumov veľmi často pociťujú hnev, smútok alebo ľútosť. Všeobecne naša spoločnosť orientovaná na úspech vníma prejavy emočnej bolesti ako prehru. Kultúrne správanie zakazuje odkrývať silné negatívne emócie, učí nás vedome alebo farmakologicky ich potlačiť, rovnako ako keď odstraňujeme bolesť analgetikami.

Porovnávanie zážitkov s ostatnými ženami je tak plné dezinformácií. Veľká skupina žien by nikdy nepriznala „svoje“ zlyhanie pri pôrode a ak sa k tomu pridajú skutočné príbehy o krásnom a ľahkom pôrode, vzniká veľký priestor pre pocity menejcennosti – „zlyhala som, nestojím za nič“. Nie divu, že takáto žena sa cíti izolovaná, smutná a nechápe, ako sa jej to celé mohlo stať. Niekedy sa neventilované a neodžité traumy prejavia na úrovni tela (somatizáciou), napríklad ako popôrodný vysoký krvný tlak.

Systém pôrodníctva nemožno reformovať tak, že niekto určí, ako správne rodiť. Rozhodnutie musí zostať individuálne a hlavným kritériom je bezpečnosť pre matku a dieťa. Niečo sa však zlepšiť dá – psychologická podpora pred pôrodom, ohľaduplnosť a úcta počas pôrodu a špecializovaná psychoterapia po pôrode, ktorá je už dnes dispozícii.