Tehuľka LIVE! Mika v 33. týždni: Dosť nemocnice, chcem domov!!

Večera v nemocnici? Plátok tlačenky

Pobyt v nemocnici je z viacerých smerov zaujímavý a podnetný. Som oddýchnutá, ako som nebola asi po žiadnej dovolenke, a mám otlačené kosti z postelí, ktoré pamätajú založenie nemocnice v roku 1841.

Napriek žiadnemu pohybu som nepribrala ani deko, skôr som schudla. Strava je veľmi zábavná…

Viete si predstaviť, že na večeru v nemocnici dostanete dva krajce chleba a plátok tlačenky? Ak si to neviete predstaviť a smejete sa, tak potvrdzujem, že to tak naozaj je.

Prečítajte si tiež:

Príprava na pôrod
Panvové dno posilňujte už pred tehotenstvom

Pacientky – sme jeden tím

A čím dlhšie som tu, tak mám pocit, že hlúpnem. Pretože jediné, o čom sa bavíme medzi sebou s pacientkami, sú problémy, ktoré máme – čiže o priebehu tehotenstva a podobných veciach.

Držíme spolu ako tím a keď hociktorú odvezú o poschodie vyššie (na pôrodnicu), rýchlo pribehne jedna z nás, aby sme boli všetky v obraze. Potom ju zvyčajne ideme pozrieť, ako sa má, a nechávame sa strašiť, aký mala ťažký pôrod, ako ju všetko bolí, ako už nikdy nebude milá na svojho muža, ktorý to vlastne všetko spáchal…

No a samozrejme, každý tretí či štvrtý deň si musím zvyknúť na novú spolubývajúcu. Takže vždy začínam odznova, bavíme sa o tých istých veciach, už som svoj životný príbeh vyrozprávala toľkokrát, že by som nemala problém napísať životopis len tak z hlavy.

Chýba mi Norko, chcem už byť s ním a domaaaa

Home sweet home

Obdivujem tie ženy, ktoré tu sú už viac ako mesiac. Neviem si to predstaviť a dúfam, že na najbližšom vyšetrení bude všetko v poriadku a pustia ma do domácej liečby.

Prostredie je tu veľmi deprimujúce a prežiť tu do pôrodu, musela by som na to použiť všetky optimistické zásoby, ktoré si odkladám na najhoršie časy.

Ja, človek slobodný, samostatný, podriaďujúci sa len a len svojim potrebám, plánom a prioritám. Odrazu sa musím prispôsobiť nepísanému nemocničnému režimu. Priznám sa, že zo začiatku som s tým trošku mala problém, no čím dlhšie tu som, tým viac mi to ide.

Zákazy a pravidlá

Chce to ale veľa sebazaprenia a pokory. Nechať sa dobrovoľne každé ráno o 5-tej zobudiť a nebyť na nikoho zlá. Nemôcť ísť ráno do sprchy, lebo už za chvíľu príde vizita (ktorá ale reálne príde niekedy aj o dve hodiny).

Na záchod chodiť oblečená ako cibuľa, pretože sa nedajú zatvoriť okná. Do bufetu ísť „natajňáša“, lebo to sa nesmie. Počas vizity vypnúť všetky rádiá, telefóny, notebooky, aby nebolo konzílium rušené magnetickým smogom. Ležať s nohami dohora, lebo inak si sedím na hlavičke dieťatka. A nechodiť zbytočne, len ležať, pretože tu som v nemocnici a tu sa lieči. Nie žije. Len prežíva.

Každopádne, keďže ide o môj tretí pobyt v nemocnici za celý doterajší život, som sa veľa naučila a s veľa novými vecami som sa zoznámila.

No určite viem, že sa budem zo všetkých síl snažiť, aby som sa do konca života nedostala do podobného zariadenia na dlhšie ako pár dní a len v prípade nevyhnutnej nutnosti.

Čítajte tiež:

Čo potrebujete pre bábätko? Mamičky radia
Dieťa je nákladný koníček

To je systém

Často sa zamýšľam a riešim v hlave, čím to je, že ja ako pacient, ktorý využíva systém zdravotníctva minimálne a platím poctivo odvody od svojich 18. rokov, nedostanem viac ako 14-ročná rodička našej neprispôsobivejšej komunity, ktorá nikdy neplatila a nikdy nebude platiť do systému ani euro.

Považujem to za nespravodlivosť a som za zmenu tohto systému. Ja ako zamestnávateľ som povinná odvádzať nekresťanské peniaze do čiernej diery a nedajbože jeden mesiac kvôli druhotnej platobnej neschopnosti nemám z čoho zaplatiť. Okamžite dostanem pokutu, mám na krku kontrolu, ktorá vždy niečo nájde a ocitnem sa na listine neplatičov spolu s takými, ktorí neplatia preto, lebo nechcú.

Podnikanie v našej krajine je, optimisticky povedané, náročné. Ale vybrali sme sa touto cestou a chceme na nej ostať, takže je to len o silnom presvedčení a pevnej vôli.

Otázky ma stále ťažia…

Uvidíme, ako to zvládnem

Veľa ľudí z môjho okolia má stále potrebu ubezpečovať ma, že keď porodím, nebudem schopná ďalej pracovať tak, ako si to ja predstavujem. Uvidím, nechám sa prekvapiť, čo všetko dokážem a čo už je nemožné. Som presvedčená o tom, že všetko v živote sa dá, len treba chcieť a myslieť pozitívne.

Vidieť to aj na personáli v nemocnici. Sú takí, z ktorých srší radosť z práce, robia všetko poctivo, zaujímajú sa o to, ako sa mám, odpovedia mi na každú moju otázku, pobudnú na izbe pokojne aj dlhšie, len aby mali istotu, že je všetko v poriadku.

No sú aj takí, ktorí tu chodia za trest a potrebujú tým zaťažovať všetkých okolo – aj nás, vystresované pacientky strachujúce sa o svoje nenarodené bábätká. Nepomer pováh v tak obrovskom kolose ako je nemocnica, je prirodzený.

Avšak priznám sa, uvedomila som si to až teraz, keď som ním bola konfrontovaná. Preto mám svoje obľúbené sestričky, obľúbených doktorov a aj pani upratovačky. A keď ide niekto neobľúbený po chodbe, je mi zaťažko ho pozdraviť.

Keď čítate tento môj príspevok, už som možno doma. A možno ešte bojujem v nemocnici. Každopádne vám posielam pozitívnu energiu, slniečko a úsmev.

Držme sa, držte sa, držte nás!

Vaša Mika

Bombička v brušku rastie, je v 33. týždni

Foto: Braňo Herchl