Tehuľka LIVE! Táňa (33): Ďakujem za každý gram aj úsmev

Cestuje po inkubátore

Tobinko si už štvrtý deň dýcha pekne sám bez akejkoľvek pomoci, krásne začal priberať, za posledné tri dni pribral 130g a dosiahol váhu 1300g, neskutočne anjelsky krásne sa neustále usmieva a úžasne reaguje na nás, keď sa mu prihovoríme alebo keď sa ho dotkneme.

Keď cíti, že sme pri ňom, snaží sa otvárať očká, dvíhať hlávku, keď ho hladíme, spokojne sa mrví. Je už oveľa čulejší. Sme sa aj z chuti zasmiali, keď sme si prečítali záznam v papieroch „13.40– cestuje po inkubátore“.

Konečne pri maminke. Pozri si aj video – tu

Rodina je vzácny dar

Uplynulý piatok bol opäť ten šťastný deň, keď som mala Tobiho druhýkrát za 28 dní na rukách. Keďže sa blížil čas kŕmenia, aj sme ho počuli plačkať ako takú malú myšičku 🙂
V sobotu som mala chuť spraviť prekvapenie Patrikovi, nič som mu nepovedala, až sestričku som poprosila, či by teraz nemohol ponúknuť svoju hruď tatinko :o)

Keďže on za malinkým nemôže chodiť každý deň, sobotné klokankovanie sa zmenilo preto na výhradne chlapskú záležitosť. Tatino bol šťastný, drobček maximálne spokojný a maminka si mohla dosýta vychutnať ten nádherný pocit šťastia pri pohľade na mojich dvoch chlapcov. Čo viac môžem chcieť od života? Získala som toľko, koľko sa mi vôbec neprisnilo… nesmiem na to zabúdať. Milujem svoju rodinku, sú pre mňa jedinečnými a vzácnymi darmi…

Operácia stále hrozí

Pani doktorka nám povedala, že je s Tobiaskom spokojná, jeho stav je veľmi dobrý, vzhľadom na to, čo už má za sebou. Jeho hlávka po punkcii prestala rapídne rásť, aj keď je stále 75% hrozba operácie, ale stále ostáva 25%, že nie. Rozhodnúť sa má každým dňom, či nám ho prevezú na Kramáre a budú zákrok robiť.

My však veríme, že nás to predsa len obíde a ak nie tak to bude naozaj potrebné a jediná možnosť, ako mu pomôcť. Verím a viem, že drobček to zvládne, aj keď mi trhá srdce pri pomyslení koľko bolesti a trápenia ho opäť čaká..

Prečítajte si tiež:

Starostlivosť o nedonosencov
Dojčením sa prsníky neskazia

Ďakujem!

Moje mliekarne si tiež konečne dali povedať a mliečko sa pomaly ale opäť rozbieha. Vo veľkej miere tomu pomohla aj jedna maminka, ktorá možno o tom ani netuší, ako nám svojou dobrotou pomohla.

Bola som veľmi milo prekvapená, keď mi písala. Nikdy predtým sme sa nepoznali, písala o tom, ako sleduje náš príbeh a ako na nás myslí. Sama má trojmesačného rozkošného synčeka a ponúkla mi požičať dvojfázovú odsávačku, keďže ja som mala len ručnú odsávačku a už som začínala mať pocit, že viac odsajem ručne, aj keď je to bolestivejšie.

Veľmi som sa potešila. Stretli sme sa na druhý deň a bola taká zlatá, že dokonca mi ju priniesla nabitú a vysterilizovanú, takže som ju mohla hneď aj použiť. Som jej za to veľmi vďačná a aj vďaka nej môžem môjmu drobčekovi naďalej ponúkať to jediné a najvzácnejšie, čo mu môžem momentálne dať.

Tiež som vyradila kupované „sáčkové“ čaje a začala zarábať domáce. Zmiešala som aníz, kmín a fenikel bylinky, ktoré najviac podporujú tvorbu mlieka a pridala sušenú medovku na upokojenie. Myslím, že už len samotnou vôňou je čaj oveľa silnejší ako porciovaný. No a v neposlednom rade nedám dopustiť na tie najsilnejšie momenty ktoré podporujú tvorbu mlieka – kontakt s bábätkom, klokankovanie, ale i pokojné chvíle strávené s tatinom pri našom synčekovi. Keď si odsávam mliečko pri drobčekovi, odsajem si ho oveľa viac ako doma.

Chrisík terapeut

A čo nové s mojimi ratolesťami doma? S Chrisom sme boli uplynulý týždeň v Bratislave spolu. Ako som písala, začali sme opäť chodiť na opatrovanie. Veľmi sme sa tešili na nášho deduška a Chris si pamätal aj našu pravidelnú cestu, hneď vedel, kam ideme. Bolo krásne sledovať ich opäť spolu.

Chrisík si vždy vylezie k nemu na posteľ a spolu „kecajú“, to sa aj s pani manželkou koľkokrát nasmejeme, hlavne keď sa začnú hádať a naťahovať. Chris svojou rečou a deduško, keďže ma po mozgovej príhode zasiahnutú aj reč, svojou rečou no to vám je niekedy šou :o)

Od začiatku vravíme, že je Chrisík taký môj terapeutický prvok :o). Aj predtým sme si spoločne našli cestičku, ako s deduškom cvičiť, keďže má paralizovanú pravú časť tela a nie vždy mal náladu na cvičenie. Chrisík mu napríklad dovtedy kopal loptičku, kým mu nezačal odkopávať … Aj pani manželka bola veľmi milá a tešila sa, že sme sa opäť stretli. Dokonca nás pozvala na obed a fajn sme sa porozprávali.

Babská jazda doma

V piatok sme cestou domov vzali dievčatá. Vždy sa tešíme na víkend a život na „dedine“ by sme už za panelákovú džungľu nevymenili i keď momentálne je najväčší problém práve cestovanie. Moja záhradka sa krásne rozrástla a už sme pozbierali prvé plody a uvarili strúčkovú polievku :o).

V sobotu bola u nás v dedine zábava, na ktorej mal vystúpiť EGO chlapík, ktorý teraz medzi mladými letí, tak som chcela vziať dievčatá a spraviť im radosť. No už cestou z nemocnice začalo ako na potvoru pršať a večer už poriadne lialo. Okrem toho Chrisík začal protestovať pri ukladaní do postele, tak sme to vzdali.

Akosi som si neuvedomila, ako si to už Christopher dokáže v hlávke poskladať. Počul nás totiž, ako sa rozprávame o tom, že keď zaspí pôjdeme preč. No a keď nás videl už poobliekané, nastal koniec sveta ani za svet mi nechcel pustiť ruku a keď som predsa len odišla z izby, spustil taký plač, akoby ho z kože drali. Nikdy predtým takto nevyvádzal pri ukladaní. Asi 200-krát som sa vrátila, dala mu pusu a opäť odišla ale nič nepomáhalo.

Nakoniec sme sa museli prezliecť všetky tri do pyžama a on sa musel presvedčiť, že ozaj ostávame v posteli, až potom spokojne odpochodoval späť do svojej postieľky a zaspal. Keďže Patrik bol na nočnej, spravili sme si teda babskú jazdu doma, urobili sme si pukance, pustili film, zakutrali sa pod perinu, hrali karty a kecali. Vlastne až ráno sme sa jedna druhej pýtali, aký film sme to vlastne mali pustený, keďže sme toho ako správne baby viac prekecali, ako vnímali film. Bolo to fajn milujem takéto chvíľky s mojimi babami, vtedy zabúdame na všetko okolo nás a sme len mi tri.

Čítajte aj:

Keď pri pôrode ide o život
Najhorší je začiatok, tvrdí mamička nedonosenej Klárky

Treba sa zastaviť

Niekedy si sama pre seba povzdychnem, aké sú už veľké. Často ma zaskočia takými hláškami, až rozmýšľam, kde sa to v tých mojich malých bambuľkách berie. Niekedy si ani nechcem pripustiť, že už predsa nie sú také malé bambuľky, ale už z nich začínajú vyrastať veľké slečny.

Ako rýchlo ten náš život plynie. Dúfam len a verím, že tieto naše spoločne ukecané babské jazdy nikdy neskončia… Niekedy práve v tom rýchlom plynutí zabúdame na to najdôležitejšie a najvzácnejšie – občas sa aj zastaviť a popri tých všetkých povinnostiach, zákazoch a príkazoch obdarovať tie naše vzácne dary nežnými prejavmi, láskavými slovami, milujúcimi dotykmi …

Vaša Táňa