Trestuhodné trestanie?

Nečakaná facka, ponižujúci výprask na zadok. Bol to adekvátny trest za vaše previnenie? Chceli ste sa brániť, utiekli ste s plačom do izby alebo ste bojovne pozerali „protivníkovi“ do tváre?

Zdroj: archiv redakce

S veľkou pravdepodobnosťou ste tento rozporuplný pocit zažili ako deti na vlastnej koži. Spomínate si? Alebo ste boli takí malí, že si to ani nemôžete pamätať? Možno sa s touto starou krivdou vyrovnávate tak, že občas uštedríte výprask i svojmu vlastnému potomkovi…

Mnoho ľudí v súčasných anketách odpovedá, že telesné tresty schvaľuje, pretože ide o účinný výchovný prostriedok.

Presilovka dospelých

Telesné tresty (bičovanie, bitie palicou, atď.) poznal už starovek a hojne ich využíval na udržanie disciplíny a autority. Stredovek posilnený celkovo negatívnym postojom k ľudskej telesnosti na túto tradíciu nadviazal a bohato ju rozvinul. Dospelý mal nad dieťaťom presilu a uplatňoval ju podľa vlastného „uváženia“.

Na problém telesných trestov narazili už dávni myslitelia, vo väčšej miere ich riešil humanizmus v pätnástom storočí. Od osemnásteho storočia sa začali telesné tresty v školách zakazovať. Prvýkrát sa tak stalo v Poľsku v roku 1783. Aj napriek tomu zostali telesné tresty prakticky neoddeliteľnou súčasťou autoritatívnej výchovy až do prvej polovice dvadsiateho storočia.

Čo na to psychológ?

Popredný predstaviteľ detskej psychológie profesor Matějček považoval akékoľvek telesné trestanie dieťaťa za neprípustné. Vyžadovanie disciplíny pomocou telesných trestov je u malých detí neefektívne a nedravé. Necitlivé zaobchádzanie môže dieťa dokonca dlhodobo psychicky poškodiť. Ďalšia popredná osobnosť tohto odboru Jiřina Prekopová upozorňuje, že dieťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj presne vymedzené hranice a dôsledného vychovávateľa, ktorý používa telesný trest len výnimočne.

Iní psychológovia zas rodičom prikyvujú, že občasné plesnutie dieťaťa po zadku je najlepšou výchovnou metódou, ktorú dieťa správne pochopí. Nezabúdajme však, že dieťa je trestom skôr ponížené a zastrašené, než vychovávané k chápaniu svojich činov. Vychovávateľ uplatňuje telesný trest väčšinou až vtedy, keď je s rozumom v koncoch a následkom toho môže byť skôr strata autority, prípadne môže konflikt vyvolať dlhodobý boj medzi dieťaťom a rodičom.

Problém s následkami

Bolo by vhodné uvedomiť si našu osobnú zodpovednosť, nech už sa nám zdá naše trestanie akékoľvek „rozumné“. Telesný trest a nakoniec ani dohováranie nie sú podľa C. G. Junga tým najlepším nápravným prostriedkom.

Problém nespočíva v dieťati, ale v dospelom, ktorý vo väčšine prípadov nevedome opakuje to, ako sa kedysi zaobchádzalo s ním samotným. Cieľom by teda malo byť uvedomenie si faktu, že skôr než začneme meniť svoje dieťa, mali by sme zmeniť seba. Výchova by nemala byť autoritatívnym poučovaním, ale spoločnou cestou dospelých a detí, na ktorej sa učia obaja spoločne.

Práva dieťaťa

Až po druhej svetovej vojne sa rodina začína výraznejšie demokratizovať a postupne vznikajú kľúčové dokumenty presadzujúce práva detí, teda Deklarácia práv dieťaťa (Spojené národy, 1959) a Dohoda o právach dieťaťa (OSN, 1989). Ďalšie iniciatívy na zmenu postavenia dieťaťa v spoločnosti prináša Rada Európy, Svetová zdravotnícka organizácia, rôzne neziskové organizácie a diskusia odbornej verejnosti.

Odporúčanie Európskeho parlamentu z roku 2004 pripomína, že akýkoľvek telesný trest je v rozpore so základným právom dieťaťa na ľudskú dôstojnosť a telesnú integritu. Napriek tomu až vo dvoch tretinách členských krajín EÚ ešte stále nie sú telesné tresty ilegálne, čím je narušené právo detí na dôstojnú právnu ochranu, akú užívajú dospelí.

Telesné napádanie ľudskej bytosti je v európskej spoločnosti nezákonné, samozrejme, deti sú takisto ľudskými bytosťami! Spoločenské a právne prijímanie telesných trestov musí byť podľa tohto odporúčania ukončené.

Predložením návrhu na postavenie telesných trestov mimo zákona nasleduje SR celosvetový trend, a chce sa tak priradiť k tej tretine európskych štátov, ktoré už takéto zákony prijali (škandinávske krajiny, Rakúsko, Nemecko, mnohé postkomunistické krajiny). Nezabúdajme však ani na argumenty tých krajín, ktoré telesné tresty mimo zákona nepostavili, napríklad Veľká Británia, ktorá nechce pripustiť taký veľký zásah do autonómie rodiny.