Zrkadielko, povedzže mi…

Len čo príde na svet, už ho fotografujú a filmujú ako skutočnú hviezdu. Lenže dieťa to, ako vyzerá, v ranom štádiu nezaujíma. Od prvých týždňov ho však fascinujú ľudské tváre, ich výraz, úsmev, pohľad. „V tvári sa odrážajú emócie a pre dieťa je teda ľudská tvár prvotným zdrojom informácií,“ vysvetľuje psychologička Stéphanie Forgeotová. Bábätko veľmi skoro rozoznáva tvár svojej matky a svojich najbližších, a to i v zrkadle alebo na fotografii, oveľa skôr ako samo seba.

Čo za bábätko sa to na mňa pozerá?

Asi vo veku pol roka sa začne bábätko zaujímať o zrkadlo. Je fascinované ľuďmi, ktorých tam vidí. Najskôr si prezerá rodičov a potom nedokáže odtrhnúť pohľad od bábätka, ktoré sa naň v zrkadle usmieva. Aj ono sa naň usmeje, no len čo sa ho chce dotknúť, narazí iba na chladnú hladkú stenu. Nemôže si na svojho kamaráta siahnuť, čo je frustrujúce. Dieťa svoje pokusy opakuje a postupne si všíma, že jeho malý priateľ robí to isté. A to je znepokojujúce. Po čase sa však fascinácia zmení na nezáujem a dieťa sa k zrkadlu obráti chrbtom.

Vidím sa, teda existujem

Prísť na to, že v zrkadle je ono samo, dieťaťu nejaký čas trvá. Skôr ako dokáže poznať samo seba, musí si uvedomiť svoju identitu. Zvyčajne sa tak deje medzi šiestym a ôsmym mesiacom, keď sa dieťa odpútava od svojej matky a uvedomuje si, že existuje ako samostatná bytosť, akási miniatúra dospelých. Pomaly sa zoznamuje so svojím telom. A tak keď ho matka vezme do náručia, postaví sa s ním pred zrkadlo a povie: „Pozri sa, to si ty,“ je celé zarazené.

Vo vývoji to znamená poriadny skok. No až v 15. až 22. mesiacoch sa dieťa v zrkadle skutočne poznáva. Môžete to zistiť malým testom. Priblížme sa k dieťaťu, ktoré stojí pred zrkadlom, s jeho obľúbenou hračkou. Ak sa otočí, aby si ju vzalo, tak je jasné, že chápe, že v zrkadle vidí len odraz predmetu. Zvyčajne k tomu dochádza, keď má za sebou prvý rok života. Okolo jeho druhého roku je možné si ho znovu otestovať. Keď je dieťa niečím zaujaté, napríklad nejakou hrou, nenápadne mu urobíme na čele bodku rúžom tak, aby to nespozorovalo. Ak si potom pred zrkadlom siahne na čelo, aby si bodku utrelo, tak vieme, že zrkadlu už porozumelo.

Malý Narcis sa od zrkadla neodtrhne

Nemôže sa na seba vynadívať. Len čo sa dieťa v zrkadle spozná, ťahá ho to k nemu, nemôže sa pohľadu na seba nabažiť. „Táto fáza narcizmu nie je nič nezvyčajné, patrí k sebapoznávaniu a formovaniu sebaúcty,“ tvrdí Stéphanie Forgeotová.

Keď sa dieťa dostatočne zoznámi so svojou tvárou, môžeme mu ukázať fotografiu, jednoducho sa na nej spozná, zvlášť keď je na fotke aj s rodičmi. Zafixuje si túto situáciu, takže keď na fotografii namiesto seba uvidí so svojimi rodičmi cudzie dieťa, chvíľu mu trvá, kým si uvedomí, že ten malý je niekto iný. A znepokojí ho to. Porušil sa zabehnutý model. Prítomnosť rodičov na fotografiách mu sťažuje rozpoznanie ostatných ľudí, s ktorými sa nevída tak často.

Prečítajte si tiež:

• Učíme dieťa na nočník
• Chcete mať dobré a slušné dieťa?
• Prvé krôčiky bez pohromy

Podfuk rýchlo prekukne

A zase si môžeme skúsiť malý test. Chceme zistiť, či sa dieťa skutočne na fotke spoznáva, alebo je to tak vďaka kontextu (zariadenie izby, rodičia, jeho hračky, oblečenie). Pokúsime sa premeniť fotku buď nejakou kolážou, alebo úpravou na počítači. Necháme na nej len tvár dieťaťa a jeho siluetu, ale „prezlečieme“ ho do iných šiat, obklopíme neznámymi ľuďmi atď. Dieťa vo veku 18 mesiacov až dva roky tento trik „prekukne“. Nielenže sa spozná, ale aj upozorní na podfuk.

Ešte ľahšie je pre dieťa spoznať sa na videu. Nielen preto, že ide o „pohyblivé“ obrázky, ale popri zraku môže zapojiť i sluch a tiež pamäť, pretože si dokáže vybaviť situáciu, keď zábery vznikli. Dokonca dokáže danú chvíľu opísať lepšie ako my a spomenie si aj na detaily, ktoré nám už dávno vypadli z hlavy. Ak mu však pustíme video, na ktorom je ako malé bábätko, nespozná sa na ňom. A keď nám povie: „Tu som ja“, je to len preto, že sme mu to povedali, keď sme mu film premietali niekedy predtým.

Mať sa rád nie je zlé

Keď si dieťa prezerá svoje obrázky, v akejkoľvek forme a akéhokoľvek dáta, môžeme si byť istí jednou nemennou reakciou: dieťa sa na nich vidí rado. Nemusíme sa obávať toho, že z neho vyrastie Narcis zamilovaný do svojho obrazu. Mať rád sám seba, to je len ďalší krôčik vo vývoji dieťaťa.

Naučiť sa láske k sebe samému a získať patričnú sebadôveru, to je neoceniteľný vklad pri ďalšom procese začleňovania sa do spoločnosti.