9 viet, ktoré by ste svojim deťom nemali nikdy hovoriť

Slová majú čarovnú moc. Môžu byť zdrojom skvelých vzťahov, no dokážu aj raniť. Niektorí ľudia si výroky ostatných ľudí nesú v sebe desiatky rokov. Preto zistite, aké vety je lepšie pri výchove detí úplne vyradiť zo slovníka a ako si s nimi pomocou komunikácie budovať krásny vzťah.

Zdroj: Shutterstock.com

„Daj mi pokoj“

Rodič, ktorý ani na chvíľu nezatúžil po občasnej prestávke, je svätý, mučeník alebo niekto, kto už dávno zabudol, aké výhody má dobíjanie energie. Problém je len v tom, keď svojim deťom až príliš často hovoríte vety typu: „Nevyrušuj ma“ alebo „Nemám na teba čas“.

Deti si tieto vety môžu začať vysvetľovať tak, že sa s vami vlastne ani nemá zmysel rozprávať, pretože ich od seba neustále odháňate. Keď tento model nastavíte v detskom veku, je pravdepodobné, že čím budú staršie, tým menej vecí vám budú chcieť hovoriť.

Deti by si však od detstva mali zvykať, že rodičia venujú nejaký čas iba sami sebe. A ako si to môžete uľahčiť? Zabezpečte si opatrovateľku, poproste partnera alebo kamarátku, nech vám dieťa na chvíľu postrážia, alebo ho posadíte na pol hodiny pred televízor a vy si zatiaľ krásne odpočiniete.

V prípade, že ste skutočne zaneprázdnená, na chvíľu sa zastavte a pokojne svojmu dieťatku povedzte: „Mamička teraz musí dokončiť túto vec, takže si ešte pár minút kresli. Hneď ako to dokončím, môžeme ísť napríklad von.“

„Ty si taký…“

Tieto vety môžu dieťa veľmi negatívne ovplyvniť: „Prečo si taká ako ona?“ alebo: „Ako môžeš byť taký nemotorný?“ Niekedy vás deti môžu tiež začuť, ako o nich hovoríte ostatným: „Je to moja hanblivka.“ Malé deti veria tomu, čo počujú, bez toho, aby sa pýtali na význam. A to dokonca aj vtedy, keď je to o nich samotných.

Takže takéto „negatívne nálepky“ môžu byť vlastne proroctvom, ktoré sa naplní. Dieťa navyše ani nemusí pochopiť, keď je hodnotenie jeho povahy neutrálne alebo aj pozitívne. Navyše také „vyhlásenia“ sa do nás môžu vryť poriadne hlboko.

Kto z nás by si s trpkosťou nepamätal, keď o nás vlastní rodičia vyhlásili niečo v zmysle:„Si beznádejný prípad.“

Oveľa lepšie bude, keď sa zameriate na špecifické správanie a povahu dieťaťa nebudete komentovať podobnými výrokmi. Skúste napríklad:„Katke ublížilo, keď si všetkým povedal, aby sa s ňou nikto nehral. Čo môžeme urobiť pre to, aby sa cítila lepšie?“

„Neplač“

Ani neskúšajte varianty: „Nebuď taký smutný.“ „Nebuď ako dieťa.“ „Ale, ale… nie je dôvod sa báť.“

Deti svoje rozčúlenie dávajú najavo plačom, a to hlavne batoľatá, ktoré svoje pocity nemôžu formulovať slovami. Ony sú smutné. Ony majú strach. Je prirodzené, že chcete svoje dieťa chrániť pred takými pocitmi, ale opakovaním slova „nebuď“ nespôsobíte, že sa dieťa bude cítiť lepšie, skôr to preň môže byť signál, že jeho city vlastne nie sú dôležité – že nie je v poriadku byť smutný alebo vystrašený.

Viac ako popretie konkrétnych detských pocitov skôr pomôže ich potvrdenie: „To je skutočne smutné, keď Peter hovorí, že už nechce byť tvoj kamarát.“ Alebo: „Áno, morské vlny môžu byť desivé, keď ich nepoznáš, ale budeme tu najskôr spolu stáť a uvidíš, ako nám budú štekliť nohy. A sľubujem, že tvoju ruku určite nepustím.“

Tým, že pomenujete skutočné pocity, ktoré vaše dieťa má, učíte ho slová, ako vyjadriť samo seba, a zároveň mu ukazujete, čo to znamená byť empatický. Nakoniec bude možno menej plakať a viac vám opisovať, čo práve cíti.

„Prečo nemôžeš byť viac ako tvoja sestra?“

Na prvý pohľad sa môže zdať užitočné uvádzať súrodencov alebo kamaráta ako žiarivý príklad, porovnávanie však nikdy nie je dobré. Vaše dieťa je totiž originál, nie je ako susedov syn alebo ako jeho súrodenec.

Je prirodzené, že rodičia chcú svoje deti porovnávať. Hľadajú normu a rámec pre ich správanie. Berte však do úvahy, že deti sa vyvíjajú svojím vlastným tempom a majú vlastnú osobnosť a temperament. Ak prirovnáte svoje dieťa k niekomu inému, znamená to, že chcete, aby bolo iné.

Jeho správanie však ani porovnávaním zmeniť nemôžete. Naopak, pre dieťa to môže byť mätúce a môžete mu tým podkopávať jeho vlastné sebavedomie. Namiesto toho podporujte každý úspech, ktorý dosiahne.

„Dokážeš to lepšie“

Rovnako ako porovnávanie môže dieťaťu ublížiť tak, že si to ani neviete predstaviť. Učenie je proces plný pokusov a omylov. Skutočne vaše dieťa rozumie tomu, že ťažký džbán je náročné preniesť inam?

Možno to tak nevyzeralo, že je ťažký alebo je to iný džbán ako ten, s ktorým sa hrá v škôlke. Komentáre typu: „Nemôžem uveriť, že si to dokázal!“ alebo: „Už bolo načase!“ nie sú ani produktívne, ani podporujúce. Nám sa to nemusí zdať také hrozné, ale deti si z nich vezmú iba základné posolstvo: „Si zbytočný a nikdy nič neurobíš správne.“

Zvoľte iný prístup: „Páči sa mi, keď to urobíš takto, ďakujem ti.“

Čítajte tiež:

„Prestaň, lebo ti pridám, aby si mal dôvod plakať“

Alebo: „Ešte raz, a dostaneš.“ Veľmi obľúbené v našich končinách je aj počítanie. Väčšinou sa však pri čísle tri nič nestane. Hrozby, obvyklý výsledok rodičovskej frustrácie, sú účinné len zriedka.

Problém je totiž v tom, že skôr či neskôr musíte hrozbu splniť, inak stráca svoju silu.

Mladšiemu dieťaťu navyše trvá o čosi dlhšie, kým si z vašich hrozieb niečo vezme. Posledné štúdie ukázali, že u dvoj- a trojročných detí je veľká šanca na opakovanie priestupku niekoľkokrát v rovnaký deň 80 % bez ohľadu na to, aké metódy výchovy sú použité. Dokonca ani u starších detí metóda vyhrážok nevedie vždy k úspechu.

Takže je oveľa efektívnejšie vytvoriť skôr konštruktívnu taktiku, akou je napríklad nenásilné presmerovanie dieťaťa z nežiaducej situácie.

„Počkaj, až príde otec domov“

Toto známe rodičovské klišé nie je iba ďalším druhom hrozby, ale navyše oslabuje disciplínu. Ak chcete mať rešpekt, treba si so situáciou poradiť hneď. Dieťa si len ťažko spojí odložený trest s akciou, ktorú robí teraz. V čase, keď druhý rodič prichádza domov, je už veľmi pravdepodobné, že dieťa zabudlo, čo pred časom urobilo nesprávne.

A nielenže strácate vlastnú autoritu, ale zároveň pripisujete partnerovi nezaslúženú rolu „zlého policajta“.

„Ponáhľaj sa“

Kto z nás aspoň raz nevyslovil túto vetu v tomto hektickom svete, ktorý je charakteristický spánkovým deficitom? Hlavne ak má batoľa práve obdobie, keď všetko musí urobiť samo a nemôže nájsť topánky. Zvážte však tón hlasu, keď dieťa prosíte, aby sa poponáhľalo, a tiež to, ako často túto vetu použijete.

Ak sa začínate hnevať alebo vykrikovať s rukami vbok každý deň, majte sa na pozore. Dieťa sa môže cítiť previnilo a pocit viny rozhodne nie je motivujúcim prvkom na to, aby bolo rýchlejšie.

„Skvelá práca“ alebo „Dobré dievča“

Premýšľate, čo by mohlo byť zlé na chvále? Pozitívne posilňovanie predsa patrí k najúčinnejším výchovným nástrojom. Problém je v tom, keď sa táto fráza stane vágnou. Ak dieťa prehnane chválite za každú maličkosť – od dopitia mlieka po namaľovanie obrázka – chvála stráca význam.