Ako rodila Cindy Crawford?

ROZHOVOR Známa topmodelka bola kráľovnou prehliadkových mól a titulných stránok módnych magazínov. Mohla si dovoliť rodiť v najluxusnejšej pôrodnici v New Yorku. Napriek tomu sa rozhodla porodiť svoje dieťa doma. Ako k tomu dospela a ako to všetko prebiehalo? Prečítajte si rozhovor so Cindy Crawford.

Zdroj: archiv redakce

Ako ste dospeli k tomu, že chcete rodiť doma?
V čase, keď som otehotnela, som bývala v New Yorku, takže som si myslela, že jednoducho pôjdem do nemocnice v New Yorku, poviem im, aby mi dali epidurál, a bude to. Takto porodili moje sestry, sú to skvelé matky, majú krásne zdravé deti, tak som si to naplánovala rovnako. Ibaže keď som bola asi v dvadsiatom týždni tehotenstva, zobrala ma kamarátka na hodinu jogy. Bola to tehotenská joga. A tam nám učiteľka vysvetľovala, že sme tehotné, ale nie choré a ako tehotné sme v skutočnosti silnejšie ako zvyčajne. Ja som v tom období asi ani nevedela, že ženy rodia doma. Nikoho takého som ani nepoznala. Nemala som vo svojom okolí jedinú kamarátku, ktorá by aspoň na chvíľu uvažovala o domácom pôrode. Vďaka tejto učiteľke jogy som si však uvedomila: Vau! Aj toto je jedna z možností! No a takto nejako sa začala moja cesta. Začala som skúmať možnosti. V prvom rade som sa šla pozrieť do nemocnice, kde sa rodí s pôrodnými asistentkami, no po diskusiách s rôznymi ľuďmi som si povedala, že by som chcela skúsiť zostať doma, ak by to šlo.

Hovorili ste o svojom rozhodnutí so svojím okolím? Ako na to reagovalo?
Prvý človek, ktorému som o tom povedala, bol môj manžel. Jeho prvá reakcia bola: „Prečo? Prečo to chceš? Veď máme zdravotné poistenie!“ (smiech) On si jednoducho myslel, že doma sa rodí iba v zaostalých krajinách. Bol však dostatočne rozumný na to, aby ma nechal nerušene zháňať informácie, a zároveň si uvedomoval, že ja som ten človek, ktorý si tým bude musieť prejsť a že je na mne, aby som si vybrala. Inak som to však nikomu z rodiny nepovedala, pretože som nechcela, aby ma ovplyvňoval niečí strach alebo negatívny postoj. Úplne na začiatku som sa s tým totiž zverila jednej svojej veľmi dobrej kamarátke a ona mi povedala: „Ty si blázon, to nie je bezpečné.“ Pritom však nikdy nečítala ani jeden jediný článok o domácom pôrode, takže nebola ten správny človek, s ktorým by som sa mohla radiť. Po tejto skúsenosti som sa rozhodla, že si to jednoducho nechám pre seba. Udržiavala som svoje okolie v presvedčení, že budem rodiť v nemocnici. Pamätám sa, že keď som porodila, volali sme svokre a ona si, prirodzene, myslela, že sme v nemocnici. Tak sme jej povedali, že sme zostali doma, a ona to pochopila tak, že sme sa rozhodli na poslednú chvíľu, čo, samozrejme, nebola pravda.

Ako ste sa na pôrod pripravovali?
Našla som si pôrodnú asistentku, ktorá chodí k domácim pôrodom. Cítila som sa dobre, upokojila nás. Nemali sme s manželom pocit, že robíme niečo čudné. Strávila s nami veľa času. Chcela vedieť, ako rodila moja mama. Chcela nás vidieť ako pár, ako na seba reagujeme, pretože pôrod je náročná situácia, a ona sa jednoducho chcela uistiť, že to náš vzťah nezlomí.

Urobte si test: Čo viete o pôrode?

Pamätáte sa na to, ako sa vám spustil pôrod?
Prenášala som. Teda nie som si istá, že som prenášala, ale podľa toho, ako sa počítal termín pôrodu, to tak vyzeralo. Pamätám si, že sme išli na večeru a potom na dlhú prechádzku. Hovorila som si, že to bábätko už jednoducho musí von a v tú noc som sa zobudila okolo polnoci s bolesťami. Nebola som si celkom istá, či rodím. Po prvý raz to jednoducho neviete. Nebol to pocit, aký som si predstavovala. Bolo to iné. Čakala som, že to bude skôr ako keby sa mi sťahoval žalúdok, no toto sa viac podobalo na menštruačné bolesti. Zobudila som manžela. Posadila som sa na hojdacie kreslo a chvíľu som v ňom zostala. Potom som si začala všímať, že to má pravidelný priebeh – prichádzalo to a odchádzalo v pravidelných intervaloch. Pozorovala som tie vlny. Vracali sa každých päť minút. Tak som zavolala asistentke a tá mi povedala: „Výborne, choď si zas ľahnúť.“ Bola dosť skúsená na to, aby vedela, že mám ešte dosť času. Chvíľku ma v telefóne počúvala, sledovala kontrakcie a potom povedala – dobre, zavolaj mi ráno. Ak sa žena medzi kontrakciami dokáže tak pokojne rozprávať, nie je ešte pripravená rodiť. Asistentka tomu jednoducho rozumie. Vie, čo sa deje.

Takže ste si išli ľahnúť. A čo sa dialo ráno?
Ráno som vstala, vošla som do vírivky, snažila som sa zostať v pohybe, priebežne som volala pôrodnej asistentke. Myslím, že nakoniec prišla okolo poludnia. Bola som otvorená na osem centimetrov. To bolo prekvapenie. Povedala som si: Hurá, už to mám skoro za sebou. To som však ešte netušila, že mám pred sebou ďalších takmer šesť hodín. Keby mi niekto povedal – „Ešte ťa čaká ďalších šesť hodín,“ asi by som začala plakať. Takže prišla, keď som bola otvorená asi na osem centimetrov, a potom sa tak nejako „zneviditeľnila“. To sa mi na pôrodných asistentkách páči. Sú tu, keď ich potrebujete, ale nerušia, sú nenápadné a nechajú vás na pokoji, aby ste si to zariadili podľa seba, ako to cítite. Ja som jednoducho potrebovala rodiť. To za vás nikto neurobí. Musíte sama. Je to ako pri športe – môžete mať trénera, ale nakoniec musíte bežať sama, inak sa nikam nedostanete.

Mali ste silné bolesti? Ako ste zvládali kontrakcie?
Tú bolesť je ťažké nejako uchopiť, ako predtým, tak aj potom. O čo ide, jednoducho cítite iba v tom momente, keď tú bolesť pociťujete. A v tom momente ste tam a už nemusíte mať strach z niečoho, čo nepoznáte. Vďaka tomu, čo som sa naučila na joge, sa dokážem napojiť na svoje vnútorné zdroje. Naučila som sa do bolesti ponoriť prostredníctvom dychu. Je to, ako keď sa na vás valí veľká vlna, nemôžete ju preplávať, preskočiť, musíte sa nechať unášať. Trénovali sme to, takže keď prišiel ten veľký deň, bola som pripravená. A navyše si myslím, že keď ste doma, môžete omnoho lepšie čerpať zo svojich vnútorných zdrojov. Nemusíte riešiť nové prostredie, čudných ľudí. Obrátite sa dovnútra a to je presne to, čo potrebujete.

Prečítajte si tiež:
Masáž hrádze uľahčí pôrod
Otec pri pôrode – radosť alebo komplikácie?

Postupoval váš pôrod rýchlo alebo pomaly?
Pamätám si, že ma pôrodná asistentka skontrolovala a bola som otvorená na desať centimetrov. „Tak na čo čakáme?“ pýtala som sa. Bola som plná energie. A pôrodná asistentka povedala: „Čakáme na teba.“ A ja na to: „Dobre, tak začneme tlačiť.“ Tak som začala tlačiť, ale nebola som ešte pripravená, nemala som to správne nutkanie. Bolo to nedorozumenie, pretože ja som si myslela, že mi jednoducho hovorí, že môžem začať tlačiť, že je to na mne, no ona mi vravela, že čakáme na tú správnu chvíľu, keď to pocítim. Takže som tlačila, ale k ničomu to neviedlo, a to bolo frustrujúce. Myslela som si, že jednoducho zatnem svaly a ono to nejako pôjde, ale nešlo to. A potom to zrazu prišlo. Moje telo bolo pripravené tlačiť. Nikto vám v tej chvíli nemusí hovoriť, že máte tlačiť. Proste to viete. Napriek tomu sa musíte rozhodnúť, že do tej bolesti zatlačíte. Viete, že kým to bude lepšie, bude to horšie. Hlavička sa jednoducho musí nejako dostať von. Pamätám si, že nám to učiteľka jogy opisovala ako dážď v ohni, a podľa mňa je to veľmi dobré prirovnanie.

Ako vás pôrod zmenil?
Cítim sa silnejšia. Som vďačná svojmu telu. Viete, aj niekto, kto dosiahol taký úspech ako ja, premýšľa o tom, ktorý fotograf či štylista mu k tomu úspechu dopomohol, no keď porodíte dieťa – navyše doma, ako ja, iba s pôrodnou asistentkou -, nie je pochýb o tom, kto to dokázal. Ja som to dokázala. Ja som porodila svoje dieťa. Tento úspech patrí iba mne, nemusím sa oň s nikým deliť. Ja som to dokázala – a to je úžasné a posilňujúce.