KLUB tehuliek (52): Chrobák a naťahovacia koža

Tehuľka Kristína v 23. týždni: Som ako chrobák aj parná lokomotíva

Nemali ste aj vy niekedy pocit, že sa cítite ako veľryba na suchu? Ja sa teda takto cítim v poslednej dobe čoraz častejšie a je to pre mňa dosť zvláštne.

Priznávam. Nevládzem

Od malička som bola zvyknutá na to, že som pohybovo a silovo úplne sebestačná, takmer nikdy pri ničom nepotrebujem cudziu pomoc a teraz?

Ak sa chcem zdvihnúť z gauča a neležím na boku, tak moje dvíhanie vyzerá ako pokus chrobáčika prevrátiť sa naspäť z chrbta na bruško. Vraj som pri tom strašne smiešna, tak sa aspoň niekto baví, ak nie ja.

Alebo dvíhanie ťažších vecí, doteraz som ja pomáhala Ivanovi sťahovať skrine a iné veľké veci a teraz len pozerám, ako sa chudák trápi a ani si netrúfnem mu ísť pomôcť – po prvé by mi to nedovolil a po druhé nevládzem.

Moje telo funguje inak

Aj včera ma prekvapil jeden maličký kopec, bežne som ho vyšla a ani som si nikdy neuvedomila, že idem hore kopcom, no včera kým som prešla tých asi dvesto metrov, fučala som ako parná lokomotíva.

Je to pre mňa všetko novinka a prekvapenie, ako mi tehotenstvo zmenilo fungovanie môjho tela. Stále som bola presvedčená, že až do konca budem plná energie pohybovo úplne samostatná a zrazu puf a všetko je inak.

Keď vám to píšem, nie je to o tom, že by som sa chcela sťažovať, len sa snažím upozorniť iné budúce maminky, ktoré zmýšľajú tak ako ja. Áno, tak do piateho mesiaca prípadne do polky šiesteho chvíľami naozaj zabudnete na to, že máte v brušku bábätko a budete robiť všetko tak ako predtým, veď keby bolo pekne ešte som na bicykli….Ale potom príde zmena..

Zmenšené pľúca a ani nie tak väčšia hmotnosť ako nespratnosť vlastného tela vás po tomto období upozornia samé, že už nezvládnete toľko čo predtým. Zmierte sa s tým, veď už len pár mesiacov a váš drobček, na ktorého sa tak tešíte, vám určite pomôže sa dostať naspäť do formy. Teda aspoň dúfam, že to takt bude 🙂

Prečítajte si tiež:

Koľko môžeme v tehotenstve pribrať?
5 najhorších obáv nastávajúcich rodičov

Kto má väčšie brucho?

Upratovanie sa začína, Vianoce sa blížia

A čo som zažila za celý minulý týždeň? Veľa toho nebolo. Po šialene vyčerpávajúcom predchádzajúcom týždni som mala teraz relatívne pokoj. Nič nesúrilo, nikam sa nebolo treba ponáhľať, dokonca som mala aj voľnú sobotu, keďže som nemala školu. Aj v práci to bolo trošička pohodovejšie ako zvyčajne. Myslím, že to bolo aj tým jedným voľným dňom.

Dušičky som tohto roku strávila doma pri zapálených sviečkach, v tom počasí, ktoré sa vonku preháňalo, som sa radšej rozhodla hroby vynechať a ostať v suchu a teple. Až v nedeľu sme sa boli prejsť na hrob môjho oca.

Cez víkend som sa konečne dostala aj k veľkému upratovaniu v spálni. Minulý rok mal manžel pred Vianocami službu stále cez víkend a vtedy som zistila, že veľké upratovanie sa výborne robí spôsobom – jedna izba jeden deň.

Človek sa tak nezničí a pokojne urobí všetko, čo má v pláne v tej danej izbe a má veľkú šancu, že na nič nezabudne, napríklad na luster (na nejaký sa u nás, u mojej mamky, dokonca aj u jej mamky každoročne aspoň v jednej izbe zabudne) Už je to tradícia a verte, snažím sa ju prelomiť, zatiaľ bez úspechu.

No vráťme sa k upratovaniu, rozhodla som sa tento model upratovania praktizovať aj toho roku. Treba s tým síce začať skôr ako týždeň pred Vianocami, ale potom ten pokoj za to stojí.

A pred Vianocami vás už potom trápia len darčeky a to, aké dobroty si toho roku navaríme. Prajem vám všetkým ďalší pekný týždeň.

Kristína

Kristína je už v 23. týždni.

Tehuľka Mirka: Rušný, no parádny týždeň

Matejko mal premiéru – prvú noc vo svojej vlastnej detskej izbičke. Zvládol to perfektne. Perfektná bola aj veľká návšteva z „ďalekého východu“.

Koža sa už ani nemá kam natiahnuť. Či áno?

Je tu 33. týždeň, také krásne číslo a ja mám pocit, že už som na prasknutie. Brucho už je poriadne veľké, cítim každý jeden pohyb malinkej a stále ju chytkám, keď sa vypučí. Je to také chutnučké. Ale pocit, že sa mi už koža nemá ako a kde natiahnuť teda nie je najlepší.

No už len pár týždňov vydržať, dúfam, že to zbehne tak rýchlo ako doteraz. Aj teraz ako vám píšem, mi malá dáva plne pocítiť, že je v mojom brušku CMUK!

Detská izba dokončená

Konečne je to tak, ako som si predstavovala pár mesiacov. Nábytok v detskej izbe je už presunutý. Aj to šlo celkom rýchlo. Len som nečakala, že mi chlapi povyhadzujú tie drobnosti, čo ostali v skriniach. Vraj to nebudú prenášať s tým.

Tak som mala troška navyše upratovania, no hlavne, že už je všetko na svojom mieste. Aj Matejko bol akčný, stále sa im motal popod nohy. Nedal sa ani ničím iným zabaviť, čo inokedy funguje. No všetko sme pekne zvládli.

Už som aj doupratovala, resp. vyupratovala celý byt, utrela prach, povysávala, umyla dlážky a celú kúpeľňu.
Nakoniec prišli na rad aj Matejkove hračky, tie som mu už všetky preniesla do detskej izby, tak sme sa potom hrali už len tam.

Hurá! Návšteva je tu!

Keďže ja aj so svojím nákladom pred sebou už nemôžem cestovať na dlhšiu vzdialenosť, tak sa naši východniari rozhodli prísť k nám. Veľmi som sa tomu tešila, lebo niečo ma už veľmi ťahalo domov. Neviem, či to, že ocino prvýkrát cez toto obdobie nie je s nami, alebo je to niečo iné.

No ale tak návštevy sme sa dočkali, to bolo teda radosti. Hlavne pre Matejka, ten už len keď počuje Sami a Tomi (to sú jeho bratranci), tak sa začne smiať a škeriť.

Prišli až podvečer, tak sme sa stihli len dobre vykecať a šlo sa spať. No ráno bolo úplne bláznivé. Ešteže bývame na prízemí, ináč by sa susedia zbláznili. Doobeda sme chodievali na prechádzky, pokiaľ počasie dovolilo a poobede sme blúdili po nákupných centrách a detských kútikoch.

Počasie totiž nebolo najpriaznivejšie. Ale nevadí, hlavne, že bolo dobre. Vonku sme so Samkom zbierali javorové listy, že si niečo pekné vyrobíme, kým mladší budú spinkať a aj sa nám to podarilo. Bola to celkom zábava, juj ako mňa takéto veci bavia.

A ešte som si potom dorobila aj takú kytičku, no na prvý pokus vyzerala celkom dobre.

Pozrite sa na naše húseničky

Už sme takmer pripravení

Hneď na druhý deň, ako prišli bratranci so sestrou a mojou mamou, som presťahovala a potriedila Matejkove oblečenie do detskej izby. A vecičky pre Sárinku sme tiež pekne popreberali, roztriedili a tak už mám všetko pripravené. Teda ešte musím oprášiť kočík a oprať zavinovačky a veci do postieľky, ale to už je najmenej.
Juj, to bolo také chutné, tie malinkaté vecičky.

Maminka moja najzlatšia mi umyla okná. Bytovku nám už spredu zateplili a omaľovali a vzadu už len omaľovať. Tak snáď tie okná tam už veľmi nezašpinia. No a v nedeľu sa už museli naši návštevníci vrátiť domov, ale doobeda sme boli ešte vyskúšať šarkana. Vietor však nebol moc priaznivý. Raz fúkalo viac, vtedy šarkan aj lietal a potom skoro nefúkalo vôbec, a to sa mu do vzduchu veru nechcelo.

Lúčenie bolo asi najťažšie, ktovie kedy sa najbližšie uvidíme. Možno medzi sviatkami a možno neskôr…

Bratranci:)

Prvá noc v novej izbe

Nuž a ako návšteva odišla, tak Matej mal prvú nočnú premiéru vo svojej izbičke. Cez deň tam už spal, no v noci ešte nie. A navyše tam bol celú noc sám, až mi to nedalo, keď som ja zaspávala sama v spálni.

No musím povedať, že to dopadlo na jednotku. Matejko zamrnčal len o piatej ráno a potom vstal s plačom o 6:10, tak som k nemu pobehla a ešte sme tam spolu spinkali do 7:15. Čiže úplne supeeeeer.

A navyše som sa aj ja konečne dobre vyspala, čiže bez toho, aby stále do mňa niekto šťuchal alebo sa okolo vrtel. Uvidíme, čo ďalšie noci. Na to som zvedavá. Tak a takýto rušný a uponáhľaný týždeň sme mali. Ale bol úplne parádny.

Vaša Mirka

Mirka už je v 33. týždni, Sárinka je o chvíľu tu:)

Katka: Pomóóóc škola volá

Dni nám ubiehajú ako voda a jeseň nám už s istotou klope na dvere. Krásne slnečné dni sa menia na upršané a studené. Tak ako sme si užívali slniečka, záhrady, hojdačky, teraz prichádza papučová kultúra a vymýšľanie nových aktivít. A ako sa nám darí? No, len čítajte..

Za pol roka dokázala zmeniť celý náš život

Tento týždeň som si asi tak najviac uvedomila ako rýchlo ten čas letí a ako veľa sa v mojom okolí zmenilo. V nedeľu to bolo presne 6 mesiacov, čo nám Nelka robí život krajším a plnohodnotnejším.

Ten čas ubehol veľmi rýchlo a veru, už to nie je to malé klbko z nemocnice. Je z nej veľká slečna a poriadny beťár. Je neuveriteľné, že také malé bábo dokáže toľko vnímať, prejavovať svoju povahu a hoci nevie ešte rozprávať, vieme presne, čo sa jej nepáči a naopak, z čoho má radosť.

Je veľmi vnímavá a svoje pocity vie jasne vyjadriť škriekaním, nervičkami, výskaním, smiechom alebo len tak lišiackym pohľadom či šibalským úsmevom. Stala sa naším pokladíkom a rodinným miláčikom, našou láskou a životným darom.

Neviem, ako inak by som slovami opísala ten polrok, čo je Nelka s nami. Priniesla nám do života toľko nového, radosti aj starosti, no najmä veľa nás naučila. A to tým nemyslím meniť plienky, ale to, že mať dieťa, chce veľa trpezlivosti, nervov a lásky.

Nela? Nie, nie, žiadne pokojné bábo

Na druhej strane, mať dieťa a mať konkrétne našu Nelku, znamená aj to, že celý môj deň patrí len jej. Či už dobrovoľne alebo nasilu. Nelka rozhodne nie je z tých pokojných detičiek, ktoré sa vám aj samé vyhrajú. Nelča je beťár a poriadny huncút. Každá hračka ju baví asi tak päť minút a tak stále vymýšľame „finty“, ako ju zabaviť a zahrať sa s ňou.

Najspokojnejšia je, ak sa jej plne venujeme, rozprávame, robíme grimasy, spoločne sa hráme, spievame, cvičíme.

Bez našej pozornosti to jednoducho nejde a do minúty začne protestovať a trucovať. Z tohto dôvodu radšej vyhľadávam ľudí, mamičky s detičkami, a veľmi rada s nimi trávim čas. Nelka zbožňuje zvieratá a deti. Ak má v okolí nejaké dieťa, neustále ho pozoruje, usmieva sa a najradšej by sa za ním rozbehla. Čas strávený s mamičkami a ich deťmi mi tak pomáha prísť aj na iné myšlienky, ale zároveň to zabáva aj Nelku.

Výlet, cumeľ a sunár

A taký bol aj náš víkend. Strávili sme ho rodinne s našimi susedmi. Už dlhšie sme mali naplánovaný výlet kompou na vodnú nádrž Gabčíkovo. Museli sme sa len rozhodnúť, kedy pôjdeme. Keďže krásne a slnečné dni sú za nami, rozhodli sme sa pre sobotu. Počasie celkom ušlo a výlet bol super.

V Gabčíkove som bola prvýkrát a aj kompa bola pre mňa zážitok. Jedine, čo nám trošku pokazilo výlet, bolo zistenie, že sme niekde stratili Nelin cumlík, bez ktorého nezaspí.

Alternatívnym riešením bolo mlieko. No aj tu sme zistili, že síce som termosku s vodou zobrala, no sunar ostal doma. Mali sme riadne nervy, priateľ na mňa a Nela na nás. Bola už unavená a chcela spať. Nakoniec sme jej dali len fľašu s vodou a zabralo to. Zaspala hneď, ako začala ťahať cumlík. Chvíľu si tak pospala, sunar sa kúpil v najbližšej lekárni a my sme si už viac nekazili deň.

Nelku uspávame pitím

Hnev vymenil stressss

Negatívne pocity som však prežívala už dávnejšie. Pochytilo ma zúfalstvo, stres a hnev. Všetko to zapríčinila moja škola, ktorú som sa rozhodla dokončiť. Od zápisu som v škole nebola a dosť som na ňu aj kašlala. Zbadala som sa asi tak tri týždne dozadu a zistila, že mám čo doháňať.

Denné štúdium je úplne iné ako to externé. Je náročnejšie na prípravu a vyžaduje si viac času. Moji spolužiaci pravidelne odovzdávali každý týždeň vypracované zadania z prečítanej literatúry, seminárne práce, komentáre k webovým stránkam a ja nič. Nemala som ani poňatia, koľko aktivít a úloh máme. Teda, mala som čo robiť, aby som to predýchala.

Po zistení, koľko toho nemám a mala by som mať, ma pochytil hnev. Hnev na seba samú, na to aká som trúba, že som to takto odflákla. Samozrejme, začala som aj ľutovať, že som sa na to dala a mohla som si to dokončiť až po materskej. Myslela som si, že to už nedobehnem, no niektorí profesori mi vyšli v ústrety a dohodla som si dodatočné termíny.

Hnev tak vystriedal stres, ako to všetko stihnúť. Zvládnuť to cez deň a popri Nelke je nereálne. Musela som sa preto učiť po večeroch. Pre mňa to bolo ako za trest. Večer už fakt nevládzem a najradšej by som si ľahla spať už spolu s Nelkou. V tomto prípade, však neexistoval žiadny kompromis, zaťala som zuby a pustila sa do toho.

Každý večer som tak kúsok po kúsku dávala dokopy zameškané. Ešte stále na tom robím, no postupne sa mi to skracuje a hádam všetko stihnem na čas a potom už budem riešiť len skúšky.

Čítajte tiež:

Zeleninové príkrmy
Rodina verzus zamestnanie

Prestala som myslieť „bežne“

Popri tomto mojom štúdiu som prišla na to, že aj ten polrok mimo práce a len v kolotoči materstva mi zmenil myslenie. V hlave mi víria len veci ohľadne starostlivosti malej, príkrmy, prebaľovanie, kúpanie, hranie, jej vývoj, pokroky…úplne som prestala myslieť „bežne“.

A hoci sa stretávam s kamarátkami, ktoré deti nemajú, dosť často sa pristihnem, ako rozprávam o Nele a každodennom stereotype. Popritom som si vravela, že ja taká nebudem, že si dám na to pozor. Chcela som udržiavať konverzáciu aj v iných sférach, než sú deti. Ide to, ale len ťažko. Ťažko je nehovoriť o deťoch a o všetkom, čo s tým súvisí, keď za celý deň iné ani neprežívate.

Táto škola mi tak otvorila oči a aspoň kúsok naštartovala moje myslenie iným smerom. Dúfam, že ma udrží myslieť a mať rozhľad v iných sférach. Potrénujem si moje mozgové závity, pocvičím pamäť a rozšírim slovnú zásobu.

Nebude ľahké študovať, chodiť na skúšky, odovzdávať seminárne práce a úlohy, no nie som jediná v takejto situácii. Existuje veľa žien, čo študujú alebo popri materskej pracujú. Zvládajú to a mne ostáva si len na novú situáciu zvyknúť, nájsť systém, ktorý mi bude vyhovovať a pôjde to. Tak držte palce 🙂

Katka a Nelka

Foto: Braňo Herchl