KLUB tehuliek (67): Vítame v klube ďalšiu Katku

Tehuľka Katarínka: Ahojteee

V prvom rade by som chcela pozdraviť všetky tie, ktoré sa snažia byť tehuľkami, tie, ktorým sa to už úspešne podarilo a tehuľkami sú, a taktiež aj tie, ktoré dotehuľkovali a stali sa z nich maminky.

Volám sa Katarína, bývam v Chorvátskom Grobe a patrím do skupiny mamina – opäť tehuľka. Som maminou skoro trojročného Jakubka a v brušku momentálne nosím jeho súrodenca (pohlavie vám zatiaľ neprezradím), ktorý už má bruškových 25 týždňov. Ale vrátim sa pekne na začiatok.

Súrodenec sa podaril veľmi rýchlo:)

Keďže sa mi pomaličky končila rodičovská dovolenka s Jakubkom a pre nedostatok práce nebola príležitosť vrátiť sa na miesto, kde som pred tým pracovala, musela som sa rozhodnúť ako ďalej.

Buď si hľadať novú prácu, alebo počúvať moje druhé ja a pokúsiť sa o bábätko, po ktorom som túžila. Rozhodnutie sa nerodilo ľahko, lebo na jednej strane bola túžba po Kubkovom súrodencovi, na strane druhej, chuť vrátiť sa do práce a po trojročnej pauze trošku finančne podporiť rodinný rozpočet, keďže sme mladá rodina s hypotékou a bežnými starosťami.

Nakoniec sme sa rozhodli pre bábätko, ktoré sa nám podarilo celkom rýchlo. To že som tehotná, som vedela asi hneď od prvého dňa, neviem, ale som to tak cítila.

Ružové na bielom

Toto je už moje tretie tehotenstvo, no keďže prvé neskončilo veľmi šťastne a v 7. týždni som o bábätko prišla, tešenie sa z druhého, alebo aj tohto, tretieho, tehotenstva bolo už veľmi opatrné.

Dokonca som si ani nechcela spraviť tehotenský test, stále som sa tomu vyhýbala, až nakoniec to môj priateľ nevydržal a v lekárni jeden kúpil. Samozrejme, som odkladala aj čas, kedy si ho spravím – „keď sa najem, keď sa vrátime z prechádzky, keď dopijem čaj…“, až som sa teda nakoniec odhodlala a dve čiarky tam boli – pekne ružové na bielom.

Takže už to bolo oficiálne, ja som to však už dávno vedela, maminy to jednoducho vedia.

Nevoľnosti pominuli a ja sa tešííím

A tak som sa objednala k lekárovi, ani nebudem spomínať, že aj to mi trvalo dva týždne:) No a po prehliadke to už bolo oficiálne s veľkým O – domov som si niesla machuľkovú fotku a v srdci radosť, ale takú tú opatrnú, ktorú som sa po predchádzajúcich skúsenostiach ešte dlho bála rozkričať do sveta. Bolo to naše malé rodinné tajomstvo.

Čo sa týka priebehu tehotenstva, tak začiatok bol trošku ťažší, hlavne ma zabíjali tie nevoľnosti, o ktorých sa zďaleka nedalo hovoriť ako o ranných a únava.

Našťastie teraz už je všetko fajn a tehotenstvo si môžem užívať. Teším sa aj z toho, že zatiaľ sú dobré aj všetky výsledky krvi, ultrazvuku a tehotenskej cukrovky.

Tak si len držím palce, nech to čo najdlhšie vydrží – ideálne až do 40. týždňa:)

Katarína

Katarína má už za sebou 25. týždeň

Tehuľka Kristína v 38. týždni: Čakám a čakám

Hlásim sa s novinkami z frontu, ktoré sú, bohužiaľ, dosť nudné. Inak povedané stále som kinderko.

Skôr to vraj nebude…
Viem, že mám ešte čas v podstate dva týždne do oficiálneho termínu pôrodu, ale osobne sa priznám, že už by som to chcela mať za sebou a zažiť aspoň jeden večer bez pocitu, že mi horí hrdlo.

Na poslednej poradni ma však pán doktor schladil a povedal, že všetko vyzerá tak, ako v danom týždni vyzerať má a že sa nemám veľmi tešiť na nejaké urýchlenie. Tak teda čakám.

Prečítajte si tiež:

Kedy ísť do pôrodnice alebo Päť základných situácií
Moderné látkové plienky

Bruško povie, kedy dosť

A čo sa týka života na materskej, zistila som, že bez bábätka je to celkom nuda. Po tom, čo som dohnala všetky resty v domácnosti a týždeň strávila v posteli s virózou, nejako nemám žiadne povinnosti, ktoré by mi presne určovali celý deň a je to pre mňa dosť zvláštne.

Keď roky chodíte do práce a každý jeden deň má nejaký poriadok, tak vás to množstvo času zrazu zneistí a vy začnete rozmýšľať: „Neleniviem nejako? Alebo nemala by som ísť niečo robiť?“

A potom sa do niečoho pustíte, hodinu na tom robíte a nakoniec to aj tak musíte nechať tak, lebo vaše bruško vám oznámi, že ste to s aktivitou pekne prehnali.

Ako kameň…

Tak som dopadla aj v sobotu v škole. Už nám začal letný semester a mali sme prvé prednášky, na ktoré som sa hrdinsky rozhodla ísť. Po ôsmich hodinách v sede a následnom šoférovaní z Prešova späť do Košíc som si už myslela, že sa rozplačem.

Bruško som mala ako kameň z každej strany ma to ťahalo a šialene bolelo.

Až mám radosť, že tento týždeň mám školu len doobeda. Neviem si predstaviť, ako by som zvládla znova celý deň v polohe sedmo.

Naše predstavy: Látkové plienky, vlastná izbička aj peleštek

A ešte s jednou vecou sa musím zdôveriť, ktorá ma už začína vytáčať do nepríčetnosti.

Viem, že každý, kto nám niečo radí, to myslí len dobre, ale už toho začínam mať dosť, pretože nám radí úplne každý a samozrejme, skúste dotyčnému povedať, že s jeho názorom nesúhlasíte a namiesto toho, aby pochopil, že má dať pokoj, dočkáte sa polhodinovej prednášky o tom, prečo je jeho názor ten jediný správny.

Už sme sa s manželom naučili všetkým hovoriť: „Uvidíme ako bude, každé dieťa je iné.“

Máme totiž obaja určité predstavy o výchove našej malej, na ktorých sme sa my dvaja zhodli a chceme podľa nich postupovať, a keďže niektoré sa nezhodujú s moderným názorom (dieťa je sväté, nech si robí, čo chce a nič mu netreba odoprieť, lebo to naruší jeho psychický a emocionálny vývin), tak sa pravidelne dostávame do konfliktu s okolím.

Napríklad malá má nachystanú vlastnú izbu. Chceli by sme, aby v nej bola od narodenia s tým, že ak by som musela často k nej v noci vstávať, tak ju na prvé týždne, kým si nenastavíme nejaký režim, vezmeme k sebe, ale potom späť do svojho pelešteku.

Miesto toho, aby nás okolie buď podporilo, alebo čušali ak s tým nesúhlasia, tak počúvame z každej strany posmešné poznámky typu: „Tak to som zvedavý/á, ako dlho vám to vydrží.“

A čo sa týka používania látkových plienok, je to presne to isté. Mám pocit, akoby všetko, čo sme sa s manželom rozhodli robiť, bolo zle a ešte nemám ani dieťa a už som najhorší rodič na svete.

Nepáči sa mi to, a tak ako ja nekomentujem spôsoby výchovy iných ľudí a starám sa hlavne o seba, tak by sa ľudia mohli naučiť, že každý má právo na svoj názor, aj keď je iný ako väčšiny.

Týmto už končím, uľavilo sa mi, posťažovala som sa a možno sa so mnou niekto aj stotožní. Prajem vám krásny týždeň.

PS: O týždeň snáď už budeme dve 😀

Kristína

Kristína je už v 38. týždni, čaká a čaká...

Katka: Máme nové auto. Odrážadlo

Fu, tak mám dosť. Predošlý týždeň bol poriadne akčný. Každý deň niečo na pláne, aktivity a výlety. Uvidíme ako dlho tento kolotoč potrvá.

Prišiel balík aj návšteva

Začiatok týždňa nás čakalo milé prekvapenie a Nelke prišlo vytúžené auto (odrážadlo). Je presne také, ako má aj kamoš Teo, a Nelku strašne potešilo. Sadne si naň a už len aby sa niekto našiel, kto by ju ochotne celú hodinu na tom aj ťahal. Teším sa na jar, keď zmizne sneh a my sa budeme môcť realizovať aj vonku.

Okrem toho k nám prišla aj návšteva – priateľova mama a sestra, zdržali sa však len pár dní. No aj to prospelo Nelke a aj mne.

Konečne sa Nelke venoval aj niekto iný. A ako to už býva, jej krstná mama ju naučila za ten čas vyplazovať jazyk :-P.

Asi by som už mala začať korigovať výchovné metódy aj ostatných členov rodiny, hehe.

Žblnk a čľup

Nelka však aj napriek plnému domu zvládala sledovať moju prítomnosť a hneď, ako som jej zmizla z dohľadu, už to dávala vedieť.

Ale inak bola celá rada z nových tvárí. Bolo to také oživenie jej zabehnutého rytmu. Stretnutia so susedkami a malým Nickim a Teom sme nezrušili. Naopak, obohatili sa o prítomnosť našej návštevy. Veď vzájomne o sebe stále rozprávame, tak už bol čas na to, aby sa susedky a Nelkini kamoši stretli aj s jej širšou rodinou.

Dokonca sme sa boli všetci spolu kúpať v termálnom bazéne. Nelka sa čľapkala v kolese, ocmuľovala kačičky a chobotničky a tiež si užívala bublinky vo vírivke. Opäť raz nesklamala a vodu a kúpanie si užívala.

Chrípka zrušila plány

Osobne som sa tešila, že okrem toho, že priateľova mama a sestra spoznajú naše dlho ospevované susedy, spoznajú aj hudobnú škôlku. Vyšlo to presne tak, že v daný týždeň mala byť. No, ona aj bola, len my sme nakoniec nešli. Dva dni pred hudobnou škôlkou dávali v správach, že chrípková epidémia neutícha a čo je horšie, rušia už aj návštevné hodiny v nemocniciach.

Priateľ teda rozhodol aj za nás a hudobnú škôlku nám zrušil. Vraj netreba nič podceňovať a treba sa vyvarovať veľkým kolektívom, najmä tým detským. Škoda len, že toto už počúvam pomaly dva mesiace.

Rozhodne na nasledujúcej hudobnej škôlke chýbať nesmieme, plánuje sa totiž karneval. A ja už aj presne viem, akú masku Nelke vytvorím. Nechajte sa prekvapiť. Fotku určite spravím.

Nelka a čľup-čľup

Čo lekár, to iný názor

Škôlku sme však vymenili za lekárov. Tentoraz sme navštívili neurologičku a pediatričku. Obe sú lekárky, no reakcia na Nelkin motorický vývoj bol úplne odlišný. Budem sa teda riadiť svojim inštinktom a pocitmi.

Niekedy mám pocit, že to jediné je naozaj spoľahlivé a hlavne, ja sama presne viem, aká Nelka je, ako sa správa, čo jej robí radosť a čo zas nervičky.

Aby som to spresnila, ide o Nelkine chodenie.

Neurologička bola veľmi prekvapená, keď som jej povedala, že sa už sama stavia a robí kroky s oporou. Zalamovala rukami, že na to má ešte čas a že má len 9 mesiacov. A zalamovala ešte viac, keď si potom sadla za svoj počítač, a zistila, že je predčasne narodená. Tým pádom, chodiť by vraj ešte nemala vôbec. Odporučila nám aspoň tri týždne len loziť.

Pre mňa, teda pre Nelu je to „mission impossible“. Však Nela je hotová duracelka, ako ju mám prinútiť len loziť?! Tá sa už nepýta, nájde hocičo, o čo sa postaví. A mne ostáva už len za ňou sliediť a tlmiť pády.

No a naopak, naša pedriačka nás za jej pokroky pochválila. Vraj niet už ani stopy po predčasnom narodení a je to hotový živel.

Ak chce Nela sama chodiť a sama si to vyžaduje, netreba jej v tom brániť. Každé dieťa sa vyvíja inak a hoci aj skorý vývin napreduje prirodzenou cestou, tak to netreba tlmiť. Stačí len podporovať a nebrániť zbytočne jeho rozvoju.

Spravila som teda kompromis a vymýšľam teraz viac hier, pri ktorých je Nela nútená viac loziť. Zábavné sa jej stalo lozenie popod jedálenský stôl a stoličky, alebo naháňanie lopty. Viem, že lozením si len viac spevní chrbát, aj rúčky, tak držte palce, nech ju tieto hry bavia čo najdlhšie.

Čítajte tiež:

Ako na nádchu a kašeľ bez chémie
Top hry pre deti do troch rokov

Nádych mesta

Víkend bol zas nákupný. Sobotu sme strávili v Bratislave a konečne som si užila davy ľudí. Za iných okolností by mi to vôbec nechýbalo, ale už som cítila ponorkovú chorobu z nášho mesta.

Potrebovala som asi to naše typické „malé–veľké mesto“. A hoci som prechádzala z obchodu do obchodu a predsa nič nekúpila, atmosféru som si užívala.

V nedeľu sme sa zviezli so susedmi do Trnavy a tiež nič nekúpili. Ale aspoň sme sa dobre najedli. Až mám pocit, že niekedy nám s priateľom stačí málo a nepotrebujeme míňať peniaze na zbytočnosti, stačí ak si dobre pomastíme žalúdky.

Asi sme fajnovky na jedlo. 🙂

Foto: Braňo Herchl