Baby LIVE! Matej: Už je medzi nami!

Milí čitatelia,
Chcete sa dozvedieť viac o projekte Baby LIVE!? Rodine malého Mateja môžete aj napísať e-mail.

Ahojte,

volám sa Maja a mamičkou som od 1. marca. Musím vám prezradiť, že pri pohľade na Matejka mi srdce búši i teraz tak, ako keď som manželovi oznamovala, že budeme traja.

Bábo sme si už dlhší čas veľmi priali a keďže pracujem v detskom domove, hoci na ekonomickom úseku, s deťmi prichádzam denne do kontaktu. Na naše vlastné „bejby“ som tak musela myslieť takmer stále. Najradšej som chodila obzerať bábätká na dojčenské oddelenie, trochu ich pomaznať…
No teraz mám jedno také doma.

Áno doma. Domov máme teraz všetci traja v dedinke pri Topoľčanoch. Hoci som z Bratislavy, prisťahovala som sa sem za manželom. Myslím, že malému detstvo na dvore, na čerstvom vzduchu a v prírode prospeje.

Na svet sa mu nechcelo

Termín pôrodu mi lekár vypočítal na 26. februára, malý si však asi v brušku povedal, že príde na svet až v marci.
Do nemocnice som mala všetko vopred pripravené, tak som len čakala, kedy to na mňa príde. Keďže nie som poverčivá, vecičky pre malého som mala vyžehlené a vypraté, postieľku poskladanú a kočík prichystaný. Všetko ako má byť. Len malý nie a nie von.

Už som len čakala a čakala, najskôr na termín a potom na vodu, plodovú samozrejme. Pocítila som ju asi o polnoci 1. marca.

Pomoc! Kde budem rodiť?

Okrem malého mi starosti robila aj pôrodnica. Do poslednej chvíle som totiž nevedela, či budem môcť rodiť v meste, kde sa rušila nemocnica, alebo či budem musieť v poslednej chvíli hľadať inú alternatívu. Môj gynekológ ma síce ubezpečoval, že pôrodnicu si nikto nedovolí odstaviť, ale v správach sa hovorilo o tom, že sa odnášajú prístroje, postele a všetkých pacientov bez výnimky posielajú domov. Tak nie je divu, že som sa bála. Epidurálku som si vybavila a aj pôrodnicu som si bola pozrieť pár týždňov v predstihu….

Spomenula som si na to, keď som začala 1. marca v noci cítiť, že zo mňa niečo vyteká. Najskôr som nechcela veriť tomu, že už je to tu. No postupne som si začala byť istá… Áno, je to plodová voda, idem rodiť. Srdce sa mi rozbúchalo, no snažila som sa ostať pokojná.

Vedela som, že u prvorodičiek môže k samotnému pôrodu dôjsť aj po dlhých hodinách, tak som ešte asi dve hodiny počkala a keď sa spustil ďalší prúd plodovej vody, zobudila som manžela, aby ma odviezol do nemocnice……
Pôrodnica našťastie fungovala a mne vtedy veľmi odľahlo.

Tvárila som sa hrdinsky

Prišla som ako prvá pacientka. Manželovi som povedala, že pôrod zvládnem sama, nech sa ide domov pokojne vyspať. Cítila som sa u toho hrdinsky. Netušila som však, čo ma ešte čaká.

Kontrakcie neprichádzali, takže som dostala infúziu na ich vyvolanie a začala som pomaly trpieť. Stupňovali sa veľmi pomaly a o deviatej ráno som si dala zavolať manžela, ktorý to so mnou pretrpel do druhej poobede, kedy prišiel na svet Maťo. Rodila som medzi dvoma dávkami epidurálky, takže som si pôrod užila naplno. Ale čo bolo najdôležitejšie, porodila som človiečika a stále som tomu všetkému nemohla uveriť.

Bol to neskutočný zázrak a za chvíľu som ho už držala v náručí a pozerala som sa do jeho nádherných očí.
Krása! Stačí jeden pohľad na Maťka a viem, že náš život sa zmenil. Začína mať nový zmysel.

Kúpanie, kojenie – ako na to?

Pôrod prebehol bez komplikácií a na svet mi prišiel zdravý syn. Napriek obavám bol aj pobyt v nemocnici v pohode, na starostlivosť personálu sa naozaj sťažovať nemôžem. Maťka som mohla mať stále pri sebe a pomaly sme sa spolu učili, ako sa mám stať mamou.

Učila som sa kojiť, kúpať, obliekať ho a všetko bolo pre mňa nové a mystické. Stále som si hovorila, že sa nesmiem báť nových skúseností a veľmi ma to bavilo, takže som ani necítila bolesť po šití, ani únavu… Všetko bolo vedľajšie.

Kojiť mi zprvu veľmi nešlo. Trošku som si robila starosti, ale Maťko vyzeral spokojne. To len ja som bola stále poriadne vykrútená. Na izbe som bola s prvorodičkou, s ktorou sme sa pri kojení martýrsky pretekali v neprirodzených pózach.

Aj som si poplakala

Náš pobyt v nemocnici sa ale neplánovane predĺžil. Na štvrtý deň robili Maťkovi testy na novorodeneckú žltačku, nakoľko mal žltú pokožku a potvrdila sa. Bola som smutná a aj som mala trošku obavy. Vedela som síce, že je to úplne bežné a postihuje to až 60% detí, ale plač som akosi neudržala… Do rána Maťko ležal pod špeciálnou lampou a o jedenástej doobeda nás už pustili domov. Uff, nakoniec to nič vážne nebolo.

Už sme rodina

Manžel prišiel po nás a viezol si nás domov. Je to zvláštny pocit, odrazu sme traja, sme rodina. Začali sme si vychutnávať túto zázračnú chvíľu a tešiť sa spolu, že všetko dobre dopadlo. Bolesť je za nami, aj ťažké začiatky a začína sa úplne nová etapa nášho spoločného života. Vďaka Bohu…

Prvý týždeň máme za sebou a sme zdraví!

V piatok 12. marca bude mať Matej dvanásť dní. Meno sme mu s mužom vybrali ešte v druhom mesiaci môjho tehotenstva. Vtedy sme sa dohodli, že ak to bude chlapec, bude sa volať Matej po manželovi, ak dievča, tak po mne – Mária. Na Máriu možno ešte príde, lebo ďalším deťom sa nebránime.

Vaša Maja