Baby LIVE! Šarlotka (33): Mamám dali dištanc. Stop herňa

Materská telepatická linka

Ušila som si na seba bič. Nie je nič horšie, ako keď matka odkladá svoje dieťa do rúk cudzieho človeka, dieťa urobí “pirohy”, začne fňukať a matka napriek tomu nemôže všetko zrušiť, zastaviť, objať ho a vziať si ho späť do náručia, ale musí odísť a nezblázniť sa.

Aspoň takto nejako som to prežívala ja. Šarlotka bola prvýkrát v jasličkách a ja nechápem, že som to dovolila, dokonca som to sama vymyslela, zorganizovala a podstúpila.

Celé dve hodiny, ktoré tam strávila, som nedokázala nič spraviť, na nič sa sústrediť, len myslieť na ňu, ako sa asi má, či plače, či sa smeje, či je všetko v poriadku. A jasné, že ku mne vysielala po materskej telepatickej linke prosbu: „Mamiiiii, priiiiiiiiď!!!!!!

Prečítajte si tiež:

• K úspešnému dojčeniu môže prispieť aj detoxikácia
• Kariéra alebo materstvo?

Ideál, no nie na Slovensku

Neviem, ako to je v iných jasličkách, u nás však nie je možnosť adaptačného procesu, ktorý mi príde vhodnejší pri tak malých deťoch.
Kamoška, ktorá žije na “západe”, pracuje v škôlke a skoro rovnako starú dcéru má už od pol roka v jasličkách, pripravovala ma na to, čo ma čaká.

Akurát že u nich je mesiac na adaptáciu, ktorá prebieha v úplnej zhode s potrebami dieťaťa a matky, ktorá zaručuje nebolestný a postupný proces “odstavovania”. Kamarátka svoju dcéru dojčí (hrdinsky pri jej skoro ôsmich mesiacoch ju len výlučne dojčí) a keďže škôlka a jasle sú v jednej budove, každé dve hodinky k nej zbehne po schodoch, nadojčí ju, pomojká sa s ňou a keď je nejaký akútny problém, dokáže ho okamžite vyriešiť svojou prítomnosťou.

U nich celý adaptačný proces prebieha tak, že prvý týždeň chodí mamička s potomkom do jasličiek na zácvik, spoznávajú spolu prostredie, opatrovateľky, nových kamošov.

Keď dieťa vidí, že jeho mama má novú kamošku, prirodzenejšie si ju obľúbi aj ono. Po mesiaci postupného spoznávania sa dieťa do jaslí teší. Ideálny prípad.

Zákony nepustia..

Chápem, že v našej krajine pri trápnych „miliónrokovplatných“ hygienických zákonoch nemôže matka ísť jednoducho do herne k svojmu dieťaťu, je to však absolútne deštruktívne pre matku i samotné dieťa.

Pretože, keby som s ňou mohla absolvovať zopár prvých dní, keby ma videla pri sebe, ľahšie by si zvykla na nové prostredie, na nové tety, na nové deti a určite by to pre ňu nebol šok.

Zákony sú však zákony a nikto kompetentný vlastne za ne nemôže, veď on ich nevymyslel. Ale dodržiavať sa musia striktne, inak si kompetentní nájdu…
Chcem byť tolerantná, lebo mi nič iné ani nezostáva :).

Šarlotka so svojou sesternicou Ellou

Almužna

Opäť vo mne vrie pocit nespravodlivosti a chuť odísť z našej krajiny. Nebaví ma bojovať neustále dookola s mlynskými kameňmi. Niekedy si pripadám ako mimozemšťan, ktorý sa nevie dorozumieť s okolitým svetom, a preto len tichučko žije vo svojom skafandri, prispôsobuje sa okoliu a aj keď niečo povie, alebo potrebuje, nikto mu nerozumie.

Keď sa môžu vymýšľať zákony napríklad na transparentnosť konania farmaceutických (podotýkam súkromných) firiem, ktoré majú za úlohu buzerovať v kapitalistickom systéme podnikanie, prečo sa raz niekto nezamyslí nad fungovaním sociálneho systému v našej krajine.

Nemyslím tým odvody do sociálnej poisťovne, myslím tým zákony, ktoré zväzujú ruky, ktoré zakazujú a obmedzujú prirodzenosť existencie. Namiesto toho, aby ma podporili v aktivite, aby mi dodali odvahu ísť pracovať, vytvárať hodnoty, zarábať na štát a jeho fungovanie, namiesto toho ma ako matku ničia.
Pretože 199 euro na mesiac je -prepytujem- trápna almužna.

Čítajte aj:

• Prvý deň v práci po materskej dovolenke
• Mám strach mať dieťa

Zas ostáva menšie zlo

A keď chcem viac a musím ísť pracovať, dostanem “príspevok” na jasle/škôlku 230 euro, ktoré rovno odovzdám do zariadenia.
Je to OK, rada zaplatím za kvalitné služby, ale tých 30 euro má byť mojou motiváciou pracovať?

Prinesie mi to len hryzenie svedomia, výčitky a strach z odlúčenia od vytúženého dieťaťa. Ale keď chcem platiť hypotéku, sem-tam si kúpiť nové šaty (vo výpredaji), jesť ako normálny človek – musím ísť pracovať, zarábať a svoje dieťa odložiť do rúk cudzieho človeka.
Alebo môj muž musí patriť k 10% lepšie zarábajúcej menšiny a nemusím sa o nič starať.
Čo si vyberiem? Menšie zlo. Budem pracovať, svoje dieťa na pol dňa odložím, potom si budem spytovať za to svedomie a keď bude mať päť rokov, budem ľutovať, že som sa mu nedostatočne venovala a spôsobila mu psychickú traumu na celý život (alebo možno sebe).

Toto je podľa tých “múdrych” zákonodarcov správne a fungujúce v demokratickej, kapitalistickej krajine. Lebo podľa zákona z roku pána jednoducho matka nemôže vojsť do priestorov herne v jasličkách a byť so svojím dieťaťom aspoň na pár dní v novom prostredí. Smiešne, čo poviete?

Nenechajte sa inými presviedčať o ich pravde, stojte si za svojou.
Krásny víkend plný snehu a slniečka prajeme 🙂

Foto: Braňo Herchl