Baby LIVE! Šarlotka (52): Šarlot potrebuje len rodičov, mlieko a UPU

Myšlienky o exode

Jedného dňa sa zbalíme a odídeme. Do inej krajiny, na inú planétu, do ďalšej galaxie…
So svojím životom som síce spokojná, plnia sa všetky moje plány a túžby, mám zdravú a krásnu rodinu, veľa priateľov, prácu, ktorá ma baví a napĺňa, no brzdí ma úroveň života v krajine, kde momentálne žijeme.

Mám stále pocit, že obmedzenia, príkazy a zákazy, ktorými sa pod rúškom demokracie stávame diktatúrou, sú dôvodom reálnych myšlienok o exode Bombovic-family.

Tam, kde si vážia mozgy

Uvedomujem si, že keď prídem do cudzej krajiny, stále budem len “auslander” a budem bojovať s inou kultúrou, iným systémom a odlišnými ľuďmi. Budeme tam “sami”, budeme bez rodiny, budeme sa musieť postarať sami o seba.

Poviem vám pravdu, čím viac sa dozvedám zo správ o tom, ako hŕstka pseudointeligentných ľudí devastuje našu rodnú zem, tým viac som presvedčená, že nám bude lepšie niekde inde.

Je jasné, prečo nemá kto vytvárať HDP…všetci šikovní a schopní ľudia v produktívnom veku odchádzajú za hranice a uplatňujú svoje mozgy tam, kde si ich vážia.

Každý deň bojujeme s nezmyselnou byrokraciou, nefungujúcim systémom, problematickým trhom, každé ráno vstávam s ďalšou vráskou a uvedomujem si, že život sa nezastaviteľne rúti vpred a ja niekedy nestíham zaregistrovať nový deň.

Čítajte aj:

• Ako viesť dieťa k samostatnosti
• Ako zvládať rodičovstvo v pokoji a pohode

Prasiatka s klapkami na očiach

Od okamihu narodenia našej dcéry vnímam realitu omnoho intenzívnejšie a desím sa predstavy, čo bude v našej krajine o takých 15-20 rokov.

Či vôbec bude ešte Slovensko, alebo budeme súčasťou nejakej umelo vytvorenej superveľmoci. Či hodnoty, ktoré sme my s Norkom ťažko budovali, budú mať nejakú cenu. Či budeme mať kde bývať, čo jesť, čo si obliecť. Neverím, že príde koniec sveta takého toho hmotného. Obávam sa, že príde koniec jednej civilizácie, že sa ľudia zničia svojím hlúpym konaním a obmedzeným prístupom.

V živote si škatuľkujem ľudí do rôznych skupiniek. Viete, ktorá je najväčšia? Skupina prasiatok s klapkami na očiach. Uznávajú len okamžitý pôžitok, milujú bahno, slúžia len na konzumáciu a nevidia nič vpravo ani vľavo.

Ži a nechaj žiť

Po týždni strávenom v “zasľúbenej” krajine som prirodzene smutná z návratu domov.
Domov, kde nič nefunguje, kde sa problémy neriešia, kde sa schvaľuje komunizmom zaváňajúci zákon o kontrole občanov a občania si nanajvýš pohundrú pred telkou a viac sa trápia tým, že si niekto odkladá silikónové implantáty do škatule od topánok a aké bude zajtra počasie.

Možno by sa mohla zakázať televízia a odrazu by každý mal kopec voľného času a bolo by viac upravených trávnikoch pri panelákoch. Chodilo by sa viac do prírody, ľudia by sa viac navštevovali, chodili by s rodinami do zoologických, trávili by čas zmysluplnými aktivitami. Nikoho by teda netrápilo, či si Angelina dala tie prsia ufiknúť alebo nie…lebo by sme o tom nevedeli a bolo by nám to jedno.

V našom svete chýba nadhľad a tolerancia. Často sa stretávam s tým, že sa ľudia okolo nás snažia zasahovať do našej existencie, lebo majú pocit, že by sme niečo mali robiť inak. Podľa nich. Lebo oni to vedia lepšie.

Ja mám jedno pravidlo, ktorého sa držím: „Ži a nechaj žiť“. Ale funguje len vtedy, ak je obojstranne dodržané.
Preto vyzývam všetkých, ktorí zametajú stále na cudzom schodisku, aby prišli pred svoje dvere a upratali si vo svojom byte. A ak sa vám ten váš nepáči, alebo je príliš malý, vymeňte si ho – za krajší, za väčší, slnečnejší, s lepšími susedmi…

Každý sa môže rozhodnúť ako, či a kde bude žiť a toto právo by mu nemalo byť odopreté. Keď sa rozhodnem, že mi bude lepšie na Marse, tak tam pôjdem, skúsim to a plne si budem zodpovedať za svoje rozhodnutie a následky.

Oznámim to mojim najbližším alebo len susedovi, aby mi ráno nakŕmil sliepky. Nemám pocit, že cudzích ľudí by malo zaujímať, kde som a čo robím. Trošku intimity nezaškodí nikomu 🙂

Prečítajte si tiež:

• Prečo sa chlapci hrajú s autami a dievčatá s bábikami?
• Je dobré hovoriť na dieťa dvomi jazykmi?

Tri priority

Náš malý cestovateľ potrebuje len svojich rodičov, „UPU“ (univerzálne plážové uspávadlo) a mlieko. Ak má tieto tri základné veci, je to najlepšie dieťa na svete. Môžeme ju zobrať aj do džungle, bude jej tam príjemne.

Postupne prichádzam na to, že mať dieťa je vlastne strašne jednoduché, moderná doba a dostupnosť uľahčovákov nám to sťažuje.

Musíme sa orientovať v tom, ktorý kočík je najľahší, najskladnejší, najpohodlnejší, ktorá zubná kefka nepoškodí detské ďasná, ktoré oblečenie je zdravé, aké topánky sú tie správne…a to nás oberá o energiu a čas. Momentálne som sa po dlhom takomto zbytočne strávenom čase konečne rozhodla pre ten “správny” kočík. Keby bol na trhu jeden, tak neriešim.

Keďže ich je toľko, že ani v „šminkovnici“ nemám toľko „tvározlepšovákov“, strávila som nad výberom a zvažovaním viac ako dva mesiace.

Zmena – nový voz pre princeznú

K rozhodnutiu zmeniť kočík som dospela po neustálom zatváraní očí pred komplikáciami, ktoré sme s pôvodným mali pri našom spôsobe života.

Pri cestovaní treba myslieť hlavne na skladnosť a váhu kočíka. Ani jedno ani druhé sme od nášho pôvodného nemohli očakávať.

Zložiť ho trvalo Norkovi asi 10 až 15 minút, mne sa to nikdy nepodarilo. Sám stroj vážil 16 kíl a naložený našou Bombičkou a nevyhnutnosťami aj 30kíl. Takže rozhodnutie padlo, potrápila som sa hľadaním a dnes k nám pricestuje nový voz pre princeznú, ktorý váži menej ako 10kg, je skladateľný na placku, vojde do každého výťahu a spí sa v ňom pohodlne ako v postieľke.

No a náš parádny zelený terénny ponúkame niekomu, kto ho bude mať rád, bude s ním zaobchádzať ako s vlastným a užije si jeho neodškriepiteľné výhody.

Bude nám za ním smutno, doba sa však vyvíja a meniť svoj názor je prirodzené a žiaduce. Ak sa niekto pomýli a chybu si uzná, všetko sa dá napraviť. Problémy sú na to, aby sa riešili. V hrnci pod pokrievkou len kvasia a smrdia 🙂

Krásny voňavý víkend 🙂

Foto: branoherchl.sk