Boj o pozornosť

Telefonujete a nepočujete vlastného slova, pretože váš krpec vám práve potrebuje niečo veľmi nahlas povedať? Alebo chcete prebaliť mladšie dieťa a to staršie robí všetko pre to, aby zostalo v centre vašej roztržitej pozornosti? Aj to má riešenie.

Zdroj: archiv redakce

Pozornosť znamená sústredenosť rodiča (či niekoho iného) na dieťa. Dieťa tiež môže na súrodenca žiarliť a dožaduje sa pozornosti spôsobom, ktorý môže tomu druhému ubližovať. Chce byť všade prvé, mať väčšiu časť čokolády…

Kde je chyba?

Dieťa by si malo byť pozornosťou rodiča isté. Ak teda niečo od nás chce, mali by sme sa naň obrátiť, hoci si k nemu aj čupnúť, aby malo pocit, že v danej chvíli je pozornosť zameraná skutočne len na to, čo hovorí. Ak máme viac detí, mali by sme ich učiť, že pokiaľ hovorí jedno, ostatné mu ponechajú priestor. Až potom dostane slovo ďalšie dieťa.

Mali by sme sa tiež zamyslieť nad tým, či sa skutočne nestáva, že jedno alebo druhé dieťa uprednostňujeme, čím sa boj o pozornosť výrazne zvyšuje. Ak deti bojujú navzájom medzi sebou, mali by sme ich učiť, čo je podľa nášho názoru dobré a čo zlé. Mali by sme ich učiť, ako majú správne o niečo požiadať, ako sa majú počúvať, ako na seba neútočiť. Mali by sa naučiť aj to, ako sa správne druhému ospravedlniť.

Súrodenecké šarvátky

Hádky medzi súrodencami sú úplne bežným javom. Bolo by skutočne krásne, ak by sa súrodenci navzájom neprovokovali, nebrali si hračky. Najlepší model, ako sa k týmto šarvátkam postaviť, je, samozrejme, na rodičoch.

Ak je teda jedno dieťa v rodine dravé viac ako druhé a dokáže ľahšie získať to, čo chce, je to určitý vklad pre jeho život. Zrejme sa nestratí. Má sa však učiť aj ústretovosti k druhému, tomu, že niekedy dokáže ustúpiť, počkať, dať prednosť druhému.

To všetko sú dôležité predpoklady, aby sa dieťa potom dobre cítilo v kolektíve v škole alebo v materskej škole. Deti, ktoré sa dokážu na daných veciach dohodnúť, sú lepšie prijímané ostatnými a dokážu si ľahšie nájsť kamarátov.

Ustupovanie

Dieťa, ktoré má v povahe všetko a hneď druhému dať, nechať sa druhými prevalcovať, by sme mali učiť, aby si vždy rozmyslelo, či mu to tak vyhovuje.

Ak má dieťa pocit, že vždy ustupuje, a cíti, že to v súrodeneckej konštelácii nie je v poriadku, mali by sme ho učiť, akou formou má druhému dieťaťu povedať, že mu ešte nepožičia, že chce niečo dokončiť, nech to dorobia spolu…

Už v tomto súrodeneckom spolužití sa dieťa učí, čo je spolupráca, delenie sa, čakanie, prejavenie súhlasu či nesúhlasu.