Mami, neopúšťaj ma, alebo Separačná úzkosť útočí

Keď dieťatko „prepadne“ separačnej úzkosti, matku to zvyčajne veľmi prekvapí. Doteraz totiž jej drobček znášal náruč ostatných členov rodiny a príbuzných úplne bez problémov a s úsmevom a ona sa mohla bez obáv vzdialiť i na pár hodín. Lenže teraz je všetko inak. V okamihu, keď dieťatko stratí matku z dohľadu, spustí srdcervúci plač. Aj obyčajné vykonanie potreby sa tak pre ňu stáva obrovským problémom, nehovoriac o tom, že by si chcela oddýchnuť vo vani. Drobec skrátka musí mať svoju matku stále na očiach.

Prečo to tak je?

Separačnou úzkosťou si prejde dieťa v období od 6. do 12. (niekedy 18.) mesiaca veku, je to úplne normálne zdravé vývojové štádium, v ktorom si utvára citové puto k preň najdôležitejšej osobe (čo býva spravidla práve matka). U tej sa cíti v úplnom bezpečí, pretože mu dáva dokonalý pocit istoty.

Ak ju však odrazu nevidí, prepadá doslova panike, má strach, spustí zúfalý plač. Dieťatko totiž v tomto veku žije len prítomnosťou, a tak nevie a nechápe, že matka sa o chvíľku vráti, že ho neopúšťa. Ono ju skrátka miluje nadovšetko na svete, je od nej psychicky závislé a chce s ňou byť v nepretržitom kontakte. Každá minúta bez nej je preň veľmi stresujúca.

Čo s tým?

Rozhodne sa nesnažte jeho úzkostlivé správanie ignorovať alebo podceňovať. Nemôže za to, neovplyvní to. Správnou cestou k prekonaniu tohto náročného obdobia je naopak vypočutie jeho aktuálnych potrieb. Pomôže mu to k rozvoju dobrých citových väzieb v neskoršom veku, vyrastie z neho zdravo sebavedomý a milujúci jedinec. Buďte mu nablízku, keď to vyžaduje, zoberte ho na ruky, dopriavajte mu svoje teplé náručie, hlaďte ho.

Naopak úplne ignorujte pripomienky okolia, že svoje dieťa rozmaznávate. Vy ste rodič, vy svoje dieťa vychovávate a je len na vás, aby ste mu vytvorili tie najlepšie možné podmienky na zdravý psychický vývin a pripravili ho na ďalšie roky jeho života.

Potláčanie separačnej úzkosti, okrikovanie alebo dokonca trestanie dieťaťa vedie k narušeniu jeho psychického vývoja, stáva sa z neho neistý jedinec bez sebavedomia, ktorý si následky tohto traumatizujúceho zážitku odnáša do dospelosti. Myslite tiež na to, že i vaše dieťa bude raz rodičom a musí vedieť, ako citlivo a s láskou vychovávať svojich potomkov.

„Lukáško bol vždy priateľské a usmievavé dieťa, ktoré šlo z náručia do náručia bez jedinej slzičky. Vo veku pol roka sa to však prakticky zo dňa na deň zmenilo. Nikto cudzí sa naňho nemohol ani pozrieť, a už vôbec vziať ho na ruky. Nemohla som pokojne ani uvariť obed, dať si sprchu a o návšteve kaderníka som len snívala. Len čo ma nemal na očiach, začal hrozne vyvádzať. Ani u manžela nechcel byť, jednoducho stále plakal a dožadoval sa mojej pozornosti. Musím povedať, že zo začiatku to bolo veľmi náročné, ale zvládli sme to. Doma sme problém vyriešili autosedačkou. Keď som potrebovala niečo urobiť a nemohla som ho mať práve poruke, usadila som ho do nej, a nech som sa pohla kamkoľvek, brala som ho so sebou, aby na mňa stále videl. Pri vysávaní, utieraní prachu, varení, stále bol so mnou. Brala som ho i do kúpeľne, keď som sa chcela nerušene vykúpať. Zakaždým si spokojne hovel v autosedačke, hral sa a bolo vidieť, že je šťastný. A hlavne prestal konečne plakať. No a za pár mesiacov nebolo po separačnej úzkosti ani stopy. Ako mávnutím čarovného prútika sa z ustrašeného usmrkanca stal malý zvedavý nezbedník, ktorý už nemal problém ísť s babičkou na prechádzku.“

Vždy sa nájde nejaké vhodné riešenie, ako túto situáciu zvládnuť. Nájdenie adekvátnej cesty k prekonaniu separačnej úzkosti je prínosom a úľavou nielen pre dieťa, ale i pre rodičov je toto neľahké obdobie vďaka tomu menej stresujúce. A to rozhodne stojí za trochu námahy a pár ústupkov a odriekania.

Čítajte tiež:

• Bábätko stále plače
• Strach z neznámych neznamená fóbiu
• Citové prilipnutie k matke? To je pomyselná pupočná šnúra

Separačná úzkosť a žiarlivosť staršieho súrodenca

Ak je vaše dieťa jedináčik, tieto starosti sa vás netýkajú. Problém však môžu mať rodičia, ktorí majú detí viac. Každé z nich túži po pozornosti a zvýšenú starostlivosť o ich mladšieho súrodenca nemusí niesť práve dobre. K žiarlivosti tak chýba len krôčik. Prečo matka tak často pestuje malého bračeka? Prečo ho berie všade so sebou?

Je veľmi dôležité v tomto období nezanedbávať i svoje staršie deti. Aj keď to môže byť veľmi vyčerpávajúce, treba sa venovať aj im. I pár spoločných minút postačí k pocitu radosti a šťastia a ony budú vedieť, že ste tu stále i pre ne. Pokúste sa im vysvetliť, že braček je malý a ešte zďaleka nechápe, že matka nikam neodchádza a že ho neopúšťa, preto tak plače. Čo najviac ich objímajte a hovorte im, že ich máte rada a aká ste na ne pyšná, keď vám napríklad s niečím pomôžu. Uvidíte, že to pochopia a so situáciou sa vyrovnajú.

Žiarlivosť však nemusí byť len výsadou starších súrodencov. Často prepadne i otcov, ktorí majú pocit, že sú zanedbávaní. A nie div. Všetko sa točí okolo dieťaťa, ktoré navyše plače, keď sa k nemu ktokoľvek iba priblíži. Áno, je to ťažké, ale treba si uvedomiť, že obdobie separačnej úzkosti je prechodné a že za pár mesiacov bude všetko tak ako predtým.

S citlivým prístupom zvládnu separačnú úzkosť všetci členovia rodiny a neskôr, až s vašimi deťmi bude mávať puberta, sa spoločne zasmejete spomienkam na to, ako bez vás kedysi nevydržali ani minútu.