Prečo sa batoľatá „jedujú“?

Detský vzdor je charakteristický pre deti približne od roku a štvrť či roku a po. Vo väčšine prípadov sa končí v troch rokoch. Rodič sa s ním však v niektorých prípadoch môže stretnúť už od tretieho mesiaca veku dieťaťa alebo môže pretrvávať aj do piatich rokov. To by však už mal mať miernejší priebeh, pretože v troch rokoch už dieťa dokáže lepšie hovoriť a môže teda rodičom vysvetliť, prečo si niektoré veci želá inak ako oni.

Dieťa si cvičí svoju vôľu

Dieťa prejavuje svoj vzdor krikom, ľahá si na zem, kope, udiera do vecí, tlčie sa do hlavy, ubližuje sebe alebo druhým (hryzie, škriabe), ničí veci… vo väčšine prípadov má takéto dieťa väčší a prudší temperament a zároveň dosť energie prekonať danú prekážku. Má aj silnú vôľu a prejavuje ju tým, že chce niečo inak, ako mu to ukazuje rodič.

To, že dieťa má dostatok energie aj vôľu, je pre jeho ďalší život veľmi dobré. Môžeme z toho usudzovať, že bude mať dosť sily, aby si v budúcnosti dokázalo poradiť so zložitými úlohami, ktoré mu prídu do cesty.

Dôležité je však dieťa učiť, ako sa má správať v spoločnosti, v domácnosti, čo je spoločnosť aj jeho vlastná rodina schopná z jeho strany akceptovať a kde je hranica, za ktorou už jeho správanie akceptovať nebude. Dieťa sa nerodí do života s tým, že tieto normy už pozná. Tie mu má vštepiť rodič, a to tak, aby sa dieťa aj v neskoršom veku cítilo šťastné a spokojné, pretože ho ostatné deti aj iné autority (učiteľka v škôlke, deti v krúžku…) budú dobre prijímať.

Ak to rodič zvládne, mal by vzdoru predchádzať. Ako?

Ak má napríklad odsledované, že sa dieťa správa vzdorovito vo chvíli, keď sa má rýchlo vychystať von, mal by ho na to dopredu upozorniť. Mal by mu konkrétne povedať, kedy sa má začať chystať – až sa skončí rozprávka a budú na obrazovke písmenká, keď dotelefonujem, keď ti zazvoní budíček… Mal by teda použiť nejaký kompromis, ktorý dieťa pochopí a bude preň zrozumiteľný.

Rodič by mal dieťa chváliť za všetko konkrétne, čo urobilo. Tým mu dáva najavo, že ho má rád, že si jeho správanie všíma, váži si ho a dieťa potom možno nebude mať potrebu provokovať svojím vzdorom.

Ak už dieťa vzdor prejaví, je dôležité, aby si ho rodič s dieťaťom vyriešil sám a nenechal zasahovať ďalších ľudí. Mám tým na mysli to, aby sa rodič nehanbil, že dieťa začalo kričať, váľať sa po zemi, aby sa napríklad nenechal ovplyvniť náhodným okoloidúcim, ktorý správanie dieťaťa okomentuje.

Čítajte tiež:

• Plač staršieho dieťaťa
• Riešite doma problémy s jedlom? Chce to trpezlivosť
• Svokra chce prevychovať moje dieťa

Ako zvládnuť detský vzdor v domácom prostredí?

Pozná to asi každá mamička: Je čas ísť jesť, obed je prichystaný. Zároveň sa teší, že po obede príde chvíľa, keď dieťa uloží spať, takže si trochu oddýchne. Už po štrtýkrát volá na svojho dvaapolročného Kubka, aby išiel k stolu. Kubo však nejde, pretože nutne potrebuje dostavať most pre autá. Mama ide priamo k nemu a povie mu: „Kubo, ty ma nepočuješ? Rýchlo poď obedovať. Polož tú kocku a poď.“

A zrazu sa to začne. Kubo sa hodí o zem a začne kričať, že nejde, že on obedovať nebude, a kope nohami. Ak matka vidí, že akékoľvek ďalšie dohováranie by bolo márne, lebo syn ju vôbec nemôže počuť, mala by povedať pár slov a odísť z izby.

Komentár by mal byť v štýle: „Áno, štve ťa to, ale ja potrebujem, aby si prišiel k stolu, vychladne nám polievka. Takže až ťa tento krik a kopanie prejde, príď, prosím.“

Kubo po nejakom čase príde. Nedokážeme však odhadnúť, kedy to bude. Dvere na jeho izbe by mali zostať pootvorené, aby Kubo cítil „otvorenú cestu“ medzi ním a mamou.

Pozor treba dať aj na to, aké emócie táto situácia vyvolá v matke. Ak cíti nepokoj, určite má právo do niečoho buchnúť, hlasno si zaspievať pesničku… Nejako ten svoj pocit vyjadriť, aby sa potom neoprejavil v nevhodnej chvíli, napríklad keď Kubo príde do kuchyne. Vtedy by ho mamička mala pochváliť, že prišiel obedovať a zároveň mu tým dať návod, ako by sa mal zachovať nabudúce. Čiže: „Ak budeš chcieť niečo dostavať, keď ťa volám, prosím, príď za mnou a povedz mi to, aby sme sa dohodli.“

Mamička môže, samozrejme, reagovať aj inak. Môže prísť do izby a pomôcť Kubkovi dostavať dráhu a poradiť mu, aby jej nabudúce prišiel povedať, že ešte nepôjde jesť a chce niečo dokončiť.

Tiež je možné, že sa Kubo nevydrží v izbe hnevať sám, ale bude chcieť obecenstvo. Bude teda behať do kuchyne za mamou. Keď ju začne ťahať za nohavice a nenechá ju, aby niečo robila, sadne si vedľa neho a dá mu priestor na to, aby svoj vzdor, hnev či neúspech – že ho mamička nenechala dokončiť niečo, čo on chcel – zo seba dostal. Nebude ho teda nútiť, aby sa prestal „jedovať“ a vzdorovať. Keby ho k tomu nútila, mohlo by sa stať, že nejaký pocit neúspechu alebo sklamania v ňom zostane a prejaví sa v nevhodnej chvíli.

Ako zvládnuť vzdor dieťaťa na verejnosti?

Keď dieťa prejaví vzdor v nákupnom centre, na ulici, mal by ho rodič odviesť alebo odniesť inam, kde nebude toľko ľudí, a nechať ho tam „vyzúriť“ a potom krátko zhrnúť jeho správanie, vysvetliť mu, že to nebolo pekné a ako to urobiť nabudúce, a vrátiť sa späť do obchodu.

Dieťa by malo v danej chvíli počuť rodičovo jasné, láskyplné a pevné slovo, ktoré mu dá zrozumiteľný pokyn, ako sa správať nabudúce. Po tom, ako vzdor odoznel, by si mali rodič s dieťaťom dať pusu na uzmierenie, a pokračovať v dennom rytme ďalej. Vzdor by mu nemal pripomínať výčitkou alebo ho ponižovať pred druhými ľuďmi.

Táto epizóda má slúžiť iba ako skúsenosť. Neskôr by mal bez prítomnosti dieťaťa informovať druhého rodiča o vzniknutom probléme aj o tom, ako ho vyriešili. V prípade, že sa druhý rodič dostane do podobnej situácie, bude sa v nej vedieť lepšie orientovať a výchovné pôsobenie oboch rodičov bude v súlade.